Svätá Cecília a NKVD

Natália, pekná mladá žena pochádzala z rodiny vysokého komunistického kremeľského funkcionára. Rodičia boli zaneprázdnení politikou, dievča vychovávala babka, ktorá do nej vštepila prirodzené dobro. Počas štúdií sa Natália stýkala so „zlatou“ mládežou. Tieto deti komunistov využívali privilégiá rodičov: všetko mohli a mali. Aj keď im v škole húdli o oddanosti komsomolu a strane, naučili sa myslieť skôr na seba. O Bohu sa Natália nič nedozvedela, zažila iba ateistickú propagandu. Vplyvom babky však zostala citlivá a nežná, aj keď hrala suverénku. Po čase sa jej tento štýl života znepáčil. Bola práve zaľúbená do Valeria, syna generála armády s podobným osudom. Raz, keď sa vrátila z hlučných osláv domov, v otcovej izbe našla tajnú správu NKVD o likvidácii triednych nepriateľov. Dozvedela sa o veciach, o ktorých netušila: o politických procesoch, gulagoch a čistkách. Písalo sa tam o eliminácii ľudí, ich zastrelení na Ministerstve vnútra, v podzemí Ljubljanky na Džeržinskom námestí v Moskve. Zdesená preplakala celú noc. Ráno cestou na univerzitu sa rozhodla protestovať pred Ljubljankou. Chodila okolo budovy, hlavný chod nenašla, videla iba čierne Volgy s naštartovanými motormi. Vyľakaná sa ocitla v jedinom kostole v okolí, v Novej Ljubljanke. V prítmí sedela v lavici a plakala. Starý kňaz ju pozval na čaj, porozprávala mu o správe, ktorá zničila jej istoty. Rozprával jej o Bohu a jeho láske k ľuďom. Dojato počúvala, začala dúfať, že jej život by mohol mať zmysel. Na ďalšom stretnutí dostala Evanjelium, doma ho tajne čítala. Ježišov postoj k hriešnikom ju priviedol k rozhodnutiu zmene života. Neskôr ju kňaz pozval na tajnú bohoslužbu kresťanov v zabudnutom podzemnom kryte. Asi 30 ľudí sa modlilo, keď Natáliu pokrstili. Zrazu zaznel buchot na bránu, niekto stretnutie udal, do vnútra vrazili ozbrojení tajní. Chovali sa hrubo, všetkých zavreli. Pri kontrole preukazu Natálie sa tajný zháčil. Keď prisvedčila, že jej otec pracuje v Kremli, zľakol sa a prepustil ju. Správu však pre istotu „hore“ poslal. Svadba Natálie a Valéria sa pripravovala v Kremeľskom paláci. Doma Natália povedala, že ju chce mať v kostole, Valerij súhlasil. Rodičia boli šokovaní, kostol nedovolili. Pokladali ho za protest a ďalšiu extravaganciu ich dcéry. Na svadbu prišlo veľa hostí. Odznievali komsomolské prípitky, keď niekto pripil na Stalina, Natália vstala a vyhlásila, že zmenila svoj život, verí v Boha a je pokrstená. Otec to obrátil na vtip, lebo si príliš vypila. V rozpakoch vzal manželov na tradičnú poklonu k Leninovmu mauzóleu. Nasadli do čiernej Čajky, pred mauzóleom ich čakali fotografisti. Natália si v bielych šatách kľakla do blata, prežehnala sa a pomodlila sa nahlas Otčenáš za Leninovu dušu. Valerij ticho stál, okolie im nadávalo do provokatérov. Otec zakrýval Pravdou tváre manželov pred fotografmi, vtlačil ich do auta a zaniesol na daču, kde mali stráviť svadobnú noc. Valerij si všimol, že ich sleduje čierna Volga, ale Natálii nič nepovedal. V dači ich privítala Natáliina babka. Otec jej vynadal, že je všetkému na vine a nahnevaný sa vrátil na svadobnú slávnosť. Mladí zostali sami. Počas noci Natália rozprávala manželovi o Ježišovi, keď sa brieždilo Natália ho pokrstila. O chvíľu niekto surovo zabúchal na dvere. Dnu sa vovalili civilisti v kožených bundách. Zviazali Valerija, urobili domovú prehliadku a brali ho preč. Vo dverách sa stretli s Natáliiným bratom Tiborom. Keď videl, čo sa stalo, smelo protestoval. Vedúci akcie sa rozhneval a rozkázal, aby aj jeho zatkli. Oboch sotili do Volgy a ešte v ten deň ich navždy vyviezli do väzenského tábora v Magadane. Rozrušená Natália odišla v svadobnom na Červené námestie. Pri mauzóleu Lenina sa postavila na múrik, zaspievala Ave Máriu a začala evanjelizovať. Hovorila o Ježišových blahoslavenstvách, požadovala náboženskú slobodu. Dav ju obklopil a nemo počúval. Z okna Kremľu to uvidel aj Stalin. Keď mu oznámili, že dcéra jeho blízkeho spolupracovníka sa pobláznila náboženstvom, prikázal všetkých zlikvidovať. V tú noc všetkých, aj rodinu Valerija, zavreli do podzemia NKVD v Ljubljanke. Natália a Alexej sa ani tam neprestali modliť. Riaditeľ väznice chcel splniť rozkaz, rozkázal, aby jej do čaju dali prudký jed. Natália čaj vypila, ale sa jej nič nestalo. Vedúci znervóznel, skoro ráno zvolal popravčiu čatu, ktorá ju mala zastreliť. Natália stála pred nimi so zaviazanými očami, na povel čata vystrelila, ale žiadna guľka ju netrafila. Vojaci mierili mimo, nechceli zabiť pekné dievča vo svadobných šatoch. Šéf sa rozzúril, vojakov za zradu tiež odviezli do gulagu a dozorcom prikázal, aby Natálii nedávali jesť. Dva týždne vydržala, modlitbu a pôst obetovala za mučiteľov. Bachari boli prekvapení, začali ju pred šéfom brániť. Ten sa rozzúril a s revolverom vstúpil do jej cely. Práve kľačala a s dozorcom sa modlili. Chladnokrvne oboch zastrelil, prikázal ich pochovať na väzenskom cintoríne. Stalo sa to 22.11.1952, na sviatok sv. Cecílie. O niekoľko mesiacov zomrel Stalin a v ZSSR nastal odmäk. Keď po 40 rokoch, 20.10.1992 otvorili Natáliin hrob ležala v ňom neporušená v bielych svadobných šatoch s troma otvorenými prstami. Opísaný dej je v zhode s faktami a legendami o živote sv. Cecílie. Cirkev slávi jej sviatok 22. novembra, zobrazuje ju s palmou, ľaliou a lutnou. Čo som sa v Ríme dozvedel, chodiac po jej stopách? V parku Caffarella blízo Kráľovnej ciest – Via Appia Antica je Svätý les, kde v októbri sadia duby deťom, narodeným v tom roku. Okolie je okrajom Ríma, za zvlnenými lúkami sú iba polia. Tu žil pápež Urban I., ktorého umučili za Marka Aurélia a pochovali na 4 km Via Appia Antica. Bol priateľom mladej ženy Cecílie z bohatej noblesnej rodiny. Mal významný vplyv na jej obrátenie na kresťanstvo, ktorým si život veľmi skomplikovala. Cecíliu zosobášili so vznešeným pohanským mládencom Valeriánom. Obrátila ho na vieru, aj jeho brata Tiburcia. Keď ich odhalili, Valerián a Tiburcius sa odmietli vzdať viery a preto boli sťatí. Úradníka pri poprave, Maxima, ktorý videl ich vieru a sa ich verejne zastal, sťali s nimi. Neskôr bola aj Cecília úradmi predvolaná a keď odmietla obetovať pohanským bohom, zaživa ju dali do vriacej vody. Keď sa jej nič nestalo, niekedy v r. 222-230 ju sťali. Ani troma ranami ju neusmrtili, takže podľa zákona ju prepustili, žila ešte tri dni. Jej rodina darovala cirkvi pozemok na Via Appia Antica. Pápež Calixto na ňom vybudoval katakomby, do krypty uložili aj telá Cecílie a Urbana. Jej truhlu našli v r. 822 a preniesli ju do baziliky sv. Cecílie v Trastevere. 20.10.1599 kardinál Sfondrati otvoril jej hrob, v truhle z cyprusu ležalo jej neporušené telo v bielych šatách. Vyvolalo to veľký ohlas, pápež Klement VIII. sa prišiel na to pozrieť. Kardinál Sfondrati poveril mladého sochára Stefana Madernu vytvorením sochy, ktorá by presne znázorňovala polohu svätice – na boku, akoby hlboko spala, s vlasmi vyčesanými, s holým obviazaným poraneným krkom a s otvorenými troma prstami. Podľa podania, keď nemohla kázať, čo po sťatí ešte robila, v agónii ukazovala znak Trojice. Pri návšteve baziliky sv. Cecílie v Trastevere sme obdivovali Madernovu sochu a v podzemnej krypte jej hrob a hrob s troma menami: Valeriano, Tiburzius, Massimo. Túlajúc sa po izbách domu, v ktorom Cecília žila s Valeriánom, ma chytila bázeň a radosť zo svedectva krátkeho života tejto vznešenej a nadanej hrdinky, patrónky spevákov a hudobníkov, ktorá má v celom svete, aj v Ríme, svoj zbor, koncertnú sálu a konzervatórium. Za oných časov mŕtvych v Ríme pochovávali za mestskými hradbami. Pri vraždení kresťanov sa v tom pokračovalo v katakombách, ktorých je 60. Šebastiánove sú dlhé asi 12 km, je v nich pochovaných vyše stotisíc ľudí. Tu pochovali aj sv. Petra a sv. Pavla, neskôr ich preniesli do bazilík. Nad katakombami je bazilika s hrobom sv. Šebastiána, „ochrankára“ cisára, ktorý keď sa dozvedel o jeho viere, nechal ho dostrieľať šípmi. Keď to prežil, dobili ho kyjakmi. Cez Via Appia Antica tiahli voľakedy pohrebné sprievody, aj víťazné návraty z bitiek. Vedľa cesty sú hroby 20-tich generácií, čím bližšie k ceste, tým vzácnejší rod. Hrob pápeža sv. Urbana I. je najbližším, v ktorom sú mená pochovaných známe. Po tejto ceste prišli do Ríma sv. Peter a sv. Pavol ako väzeň. Pri Nerovom prenasledovaní kresťanov, keď prvý pápež Peter utekal z Ríma, podľa tradície stretol Krista. Keď sa ho Peter spýtal: „Quo vadis, Domine? – Kde ideš, Pane?“, Kristus mu povedal, že ide do Ríma, druhýkrát sa nechať ukrižovať. Via Appia Antica pokračuje ďalej, jej kamennú cestu lemujú cyprusy a pínie, v diaľke vidno akvadukty a zrúcaniny. Slnko pomaly zapadá, všetko tíchne a na pútnika sadá smútok a pieta. Tu ho viac, ako inde prekvapí a poteší nová myšlienka, spomienka či asociácia. Najmä v Ríme si uvedomíte, že cirkev má veľa mučeníkov. Obelisk na námestí sv. Petra, ktorý stál v Nerovom cirkuse, videl mučenícku smrť prvého pápeža. Rímskeho občana sv. Pavla, ktorého rok práve slávime, sťali na mieste kde dnes stojí jeho Kostol pri troch prameňoch. Vedľa je Kostol Panny Márie nebeských schodov, kde Dioclecián dal popraviť 10.213 mladých legionárov, pretože sa stali kresťanmi. Slová, že krv mučeníkom bola semenom kresťanov, nie sú frázou.