V túto noc, pred 45 rokmi

Autor: Jozef Mikloško | 27.3.2011 o 22:15 | Karma článku: 14,07 | Prečítané:  2086x

Mal som 7 rokov, keď u nás pod Kalváriou v Nitre, zazvonil poštár a priniesol list. Mama práve obedovala, lyžicou jedla hrachovú kašu s chlebom. Očami sústredene čítala list a slzy, veľké ako hrachy v kaši, jej z líc padali do taniera. Neviem, čo bolo v tom liste. Isto ľudské nešťastie, utrpenie a bolesť. Mama dočítala, nedojedla, vstala a obliekla si starý kabát. Keď zbadala, že ju z druhej izby pozorujem, cez slzy sa na mňa usmiala, pohladila ma po vlasoch, pobozkala a povedala: „Neboj sa, buď dobrý, o chvíľu sa vrátim.“ Odišla tam, kde ju práve potrebovali (pri čítaní kliknite na http://www.youtube.com/watch?v=eGPPDV8wBOQ&feature=related )

Mama a Kveta Kutlíková, ktorá zomrela rok po svadbeMama a Kveta Kutlíková, ktorá zomrela rok po svadbe
Marta sa narodila 10.6.1912 v Senici, skončila Filoz. fak. UK, slovenčinu -francúzštinu, do r. 1942 učila na Dievčenskom učiteľskom ústave a Štátnom gymnáziu v Nitre. Publikovala v časopisoch a spolupracovala s misionármi Spoločnosti Božieho Slova. Za náboženské postoje bola za totality prenasledovaná. V r. 1951 ochorela na rakovinu prsníka, po amputácii žila 15 rokov. Zomrela na rakovinu pľúc 27.3.1966. Keď sa po pohrebe zvečerilo, zostali sme doma sami. Vrava utíchla a do sŕdc sa pomaly ale isto vkrádala tupá bolesť. Každý úvaha končila myšlienkou: „Keby tu bola mama...“ Úplne som si všetko uvedomil o dva dni pri maminom hrobe. Bolo po tichom teplom daždi, vôňa jari napĺňala večer. V gaštane nad hrobom spieval vták, po daždi navlhnuté vence sa tichým šušťaním vystierali. Akoby niekto šeptal: „Vidíš, Jožo, aké je to všetko pekné a slávnostné. Práve pred 27 rokmi si sa narodil. Pamätám sa na tvoje prvé auvááá, na čiernu hlávku, ktorú si hneď začal dvíhať. Všeličo sa odvtedy prihodilo... Neplač, ži tak, aby sme sa raz zasa spolu stretli. Potom sa nikdy nerozlúčime!“ Temer 30 rokov po smrti mamy som našiel jej rukou napísaný neobyčajný zoznam 104 zomrelých osôb a skupín ľudí, za duše ktorých sa pravidelne modlila a „dávala za nich na omše“. Niektoré úmysly boli všeobecné - spolužiaci z ľudovej, meštianky, gymnázia, známi z Nitry, učitelia, profesori, kňazi senickej farnosti, slovenskí spisovatelia. 20 úmyslov bolo za rodinných príslušníkov po prastarých rodičov. Boli tam nitrianske rodiny - Soukupová, Báašová, Erdészová - židia, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore, profesori (Rozim, Bohm), kňazi (Masár, Damborský, Strecha), rehoľníci a rehoľníčky (páter Fajkus, brat Benjamín, sestra Tarzícia), aj mladí, ktorí tragicky zahynuli: Kveta Kutlíková, jej švagriná, ktorá zomrela rok po svadbe na tuberkulózu, Berti Trišč, švagor, ktorý náhle zomrel v Jarovniciach, jeho manželka čakala štvrté dieťa, Klára Báašová, herečka, zomrela cez vojnu na zápal slepého čreva v Budapešti, Tibor Guba, ktorý sa utopil. Niektorí úmysly boli zvláštne: 3 žobráčky, Naďapova sestra s nožíkom, naša Nánka, Nánka z ulice, Rus - emigrant, nad jeho hrobom sme zapaľovali sviečku. 11 úmyslov bolo za ľudí zo Senice: sotinskí trubači, Babi Chrenková, Svaty-nény, Erži-nény a jej manžel, pani Bilíčka, rodina Šeršenova, Lukáčiková, Zlochová, Markovičová, Dr. Šimko. V 20 prípadoch sa mi nepodarilo zistiť, za koho sa mama modlila... Mame som vďačný za semienka, ktoré zasadila do sŕdc svojich detí a ktoré klíčia v jej vnukoch a pravnukoch. Aj v čase najväčších prenasledovaní ŠTB snívala o slobodných časoch a obrátení Ruska. Jej kresťanstvo bolo praktické, v ošúchanom kabáte s veľkou čiernou kabelou nosievala radosť tým, ktorí jej mali málo. Fotografiu Azerbajdžanca Serdara Kerbabaeva z časopisu Sovjetskij Sojuz zavesila do detskej izby, kde sme sa za neho často modlili. Isto sa mu v živote darilo. Mala zmysel pre humor, často sa smiala hlučným smiechom. Naše športovanie veľmi podporovala, aj keď mu nerozumela. „Vraj nejaký hráč Ofsajd dal z auta gól. Môže sa autom jazdiť po ihrisku?“ alebo „Najlepší hokejista bol Puk, stále o ňom hovorili v rozhlase.“ Keď sme pri futbale kričali ruka, mama sa pýtala, prečo nekričíme aj noha. Keď sme vysoko vyhrávali, prišla za bratom Mariánom do bránky a prosila ho, aby pustil nejaké góly, veď „súperi budú smutní.“ Keď sme išli hádzať kladivo, železnú guľu na drôte, mama nás prosila: „Zoberte si staré. Tata vás vymláti, keď mu odhodíte nové a nebude mať s čím zatĺkať klince.“ Keď si Marián pripravoval vtedajší vrchol pingpongovej rakety - sendvič, špongiu s gumou, mama si myslela, že bude hrať tak, že na rakete bude obložený chlebík a komu pri hre nepadne, ten vyhrá. Moju modernú raketu Srajver Total by dnes isto preložila ako „Úplný Sraľo“. Často si pripomínam výrok Ivana Bunina, nositeľa Nobelovej ceny (1933), z jeho knižky Arsenievov život: „V ďalekej rodnej zemi, osamelá, naveky zabudnutá celým svetom, nech odpočíva v pokoji a nech je naveky požehnané jej prevzácne meno. Je to naozaj tá, ktorej lebka s prázdnymi očnými oblúkmi a jej vybielené kosti ležia dnes niekde tam, na cintoríne zapadlého ruského mesta, na dne hrobu bez mena? Je to naozaj tá, ktorá ma kedysi kolísavala v náručí?“ Bože, odplať všetkým mamám ich starostlivosť a lásku pri výchove detí. Daj im síl, aby vo svojom úsilí vydržali, veď v ich rukách leží budúcnosť sveta. Tým čo už nežijú, daj večné odpočinutie. Okolnosti maminej zvláštnej smrti som opísal na http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=224241 ...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?