Kto raz opíše osudy týchto ľudí?

Autor: Jozef Mikloško | 18.4.2011 o 11:31 | (upravené 18.4.2011 o 14:16) Karma článku: 13,18 | Prečítané:  2476x

V apríli, pred 15-timi rokmi, sa míting skončil, davy sa valili a keď všetci odišli, pred halou zostal iba dedko v obnosenom oblečení. Bolo osem, prajný úsmev prezradil, že času je dosť, vlak do Žiliny odchádza o polnoci. Zaviezol som ho na stanicu, jeho milé oči a skromný úsmev som si dobre zapamätal. O pár mesiacov som si v predsieni konferencie o Leibnizovi v Bratislave zasa všimol starca v kabáte. Naše pohľady sa stretli, v úsmeve som spoznal neznámeho priateľa. Na obede všetko zjedol, posedel si na konferencii, odtiaľ mám s ním jedinú už schátralú fotografiu. Jej autorka mi ju poslala s otázkou: „Kto je ten milý muž?“ Ani ja som to nevedel.

Martin Berešík z Horného VadičovaMartin Berešík z Horného VadičovaAngelika Beireuther
O rok som v Žiline čakal prípoj, na stanici si vedľa mňa sadol dedko v šiltovke, Martin Berešík z Horného Vadičova. Dobrácky sa usmieval, vlak do Bratislavy išiel za šesť hodín – ide na Dôchodkový úrad a Helsinský výbor bojovať za svoju penziu. Nemá žiadnu, ani sociálne a invalidné, žije z ničoho, politika ho však stále zaujíma. Tretí pokus nesmiem prepásť, na správu o jeho živote mám 35 minút: „Keď som mal päť rokov, brat rok a mama 28, otec Ján, kováč, vyučený u vlastného otca, odišiel v r. 1926 do Francúzska, kde pracoval v celulózke. Nový robotník, Slovák, zle zahákoval sedemmetrákový bal papiera, ktorý z výšky padol, gúľal sa a pripučil otca k stene. Žil ešte 76 hodín, zomrel 29.10.1930. Hrob má na parížskom cintoríne Cleber, nikto z rodiny tam ešte nebol, chlapi potvrdili, že hrob videli. Otec nám peniaze posielal, ale domov nikdy neprišiel. Keby si vzal dovolenku, stratil by prácu.“ „Oni žili, oni povedali, oni...“ hovoril Martin Berešík o svojom otcovi, na ktorého si do svojich piatich rokov šesťkrát pamätá. „Mama zomreli vdovou, druhýkrát sa nevydali... Ako 14 ročný školák som každoročne predával v Čechách galantérny tovar za 100 korún mesačne. Cez prázdniny sme s kamarátom a gazdom prišli do Prahy a odtiaľ sme peši išli na Košíře, Mladú Boleslav, Brandýs nad Labem. Chodili sme od chalupy k chalupe, slušne sme pozdravili a ponúkli tovar. Natrafili sme na dobrých aj zlých ľudí. Ak gazda dovolil, spávali sme v maštali. Potom som chodil pracovať na stavby do Amstettenu v Rakúsku. V r. 1942 som narukoval do Trnavy, na vojne som bol 4 roky. V r. 1947 som sa oženil, žili sme svorne a skromne, mali sme dve deti. Po vojne som bol v Demokratickej strane, pracoval som v Jednote, odmietol som presvedčovať roľníkov do JRD. Ani sám som tam nevstúpil, komunisti mi to nezabudli. Od r. 1946, celú totalitu, som nebol voliť, škrtili ma za to, ale som vydržal. Keď Pán Boh dopustil túto ťarchu, prosil som ho, aby mi pomohol. Vždy mi ukázal svetlo, viery som sa nevzdal, aj deti som tak vychoval. 29.10.1963, na 33. výročie otcovej smrti, ma opitý vodič prešiel trikrát ma vetrieske. Cúval, nezbadal, že ležím vzadu a hore-dole ma prechádzal. Bol som veľmi doráňaný, ale dostal som sa z toho. Pomaly sa hrbím, vo vojenskej knižke meriam 166 cm, teraz mám 150. Pred dvoma rokmi mi zomrela žena...“ Osobný vlak odchádza, zostáva veľa nedopovedaného. Pri ďalšom stretnutí na stanici v Žiline som pochopil, že táto budova je jeho ubytovňa. Pozval som ho do domova Betlehem sestier Matky Terezy v Bratislave, bol vrátnikom. Stále bol bez penzie, stratil všetky papiere. Keď ho zo sociálneho oddelenia v Petržalke navštívili, aby mu vybavili príspevok, po dohode s Kysucami mu ponúkli 2300 Sk. Berešík odmietol, za celoživotnú lopotu sa mu to zdalo málo. Trocha si požil v Bratislave, párkrát ma navštívil, veľa nezjedol – inokedy. Sestry si zvykli, že niekedy odíde do rodnej dediny, potom sa objaví a býva u nich. Hovorieval mi, že sa mu darí dobre, iba ho tlačí – ukázal na srdce, ktoré ho bolí pre všeličo, čo mohlo byť v živote ináč. Vždy keď zmizol, sa znova objavil. Potešil som sa, veď bez neho by bola zem ochudobnená o bezzubý úsmev a dobrotivé oči, ktoré veľa skúsili a veľa vedia. Potom som bol dlho v Taliansku, kde som sa dopočul, že Martin Berešík zasa odišiel a viac sa už nevráti. Tohoto roku by sa dožil 90-ky. Koľko takých berešíkov odišlo zo Slovenska do sveta za prácou, trpelo za komunistov a ani dnes to nemajú ľahké. Nesťažujú sa, nikomu nič nevyčítajú, držia sa Boha a dokážu sa usmievať. Kto raz opíše tieto osudy, to more nespravodlivosti, trápenia a bolesti? Dnes nemožno nespomenúť aj iného starého človeka menom Jozef Ratzinger. Nebojácne prijal hlavnú rolu svojho života vo vysokom veku. Predvčerom završil 84, dnes je výročie zahájenia konkláve, zajtra, pred šiestimi rokmi, sa z neho stal Benedikt XVI. - „posledný teológ 2. Vatikánskeho koncilu“ (Ján Pavol II.) Rok 2011 je jeho rokom: vydal II. diel kľúčového diela Ježiš z Nazaretu, 1.mája pred očami sveta beatifikuje svojho predchodcu, v auguste pôjde na Svetové dni mládeže v Madride, v septembri na pastorálnu návštevu Nemecka, potom do Beninu a na stretnutie náboženstiev v Assisi. Ľudia, ktorí ho sledujú, obdivujú jeho výdrž a činy. Myslím si, že cirkev by mala podstatne rýchlejšie šíriť jeho názory. Päťročný kontakt s ním v Ríme, zblízka aj zďaleka, patrí medzi moje najkrajšie zážitky. Viva Papa Benedetto, včera som sledoval jeho slávenie Kvetnej nedele vo Vatikáne. Jeho pracovný deň vyzerá takto http://www.youtube.com/watch?v=_6s2gjtnL68&feature=related jeho hru na klavíri, nielen Beethovena, Mozarta a Brahmsa, možno vidieť na http://www.youtube.com/watch?v=hJkrZ1NNXvo&feature=related
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?