Socializmus, Tuzex, Bony, Wartburg, VB a Bambino di Torino (1)

Autor: Jozef Mikloško | 5.8.2011 o 11:38 | (upravené 6.8.2011 o 10:23) Karma článku: 14,58 | Prečítané:  3670x

V roku 1983, za komunistického socializmu, som za kapitalistické bony lacno kúpil ojazdenú bielu Fiatku 126 – Bambíno, auto väčšie vnútri ako zvonku. Páčilo sa mi, že na kapote malo červeno-bielo-zelený pás. Pripomínalo mi to mesto Fiatiek, aj Juventus Torino, ich famózneho Dina Zoffu a Paula Rossiho, ktorého pustili rovno z vyšetrovačky a dištancu za ovplyvňovanie zápasov na majstrovstvá sveta v r. 1982, kde šiestimi gólmi prispel k tomu, že vo finále Taliani porazili Nemcov 3:1 a stali sa majstrami sveta. Na Bambíne som jazdil so štyrmi bambínami a jednou siňorou. Spomienky na čas, keď Maďari za mnou vykrikovali „elöre“, opíšem na dvakrát. Pripomínam pojmy, ktoré už mnohí nepoznajú: socializmus, Trabant, bažant, Wartburg, Tuzex, Embéčka, NDR, VB, Laurel a Hardy, prokouš, VPS, Reduta, bony (za 5,50), Chopin a Liszt, obaja F., Ö3, SAV, Štb. Opýtajte sa dedka, čo chcel nimi autor povedať!

Malé auto, veľký hríbMalé auto, veľký hríb
Raz v zime, po celodennom naháňaní veterných mlynov, ktoré sa bez Bambína nedalo zvládnuť, som podvečer dorazil domov. Na klavíri ma čakali dva lístky na klavírny koncert. Začiatok bol o 19,30, všetci boli unavení, iba syn Jožo sa obetoval, že ma vyvenčí. O 19,10 motor priadol a stereorádio nás pripravovalo na hudobný zážitok. 0 19,25 sme zaparkovali, za socializmu sme papuče poznali iba doma, parkovné sa neplatilo, odťahovačky neexistovali. Spokojní, že sme tak skoro prišli na koncert, sme zamkli dvere a keď Jožo buchol druhými, hompáľali sa ako chobot slona. Vytiahli sme nástroje, ale aj po 15 minútach dvere na strane tuzexového rádia zostávali otvorené. Opatrne som ich privrel a aby zlodeji počuli, som povedal: „Tak a auto je zavreté, ideme na koncert!“ Čierne ruky sme si poutierali do bielych vreckoviek a o 19,45 sme boli v predsieni Reduty. So začiatkom nás nečakali, dlhého Chopina sme počúvali spoza tapacírovaných dverí, aké mávali na vyšetrovaniach Štb. Keď umelec skončil, pustili nás dnu. Druhé číslo bolo krátke, takže onedlho sme si vo foajé prezerali garderóby dám. Po prvom kole nás to omrzelo, odskočili sme k Bambínu, či ho neukradli. Dvere sa otvorili ako Sezam, 40 zbojníkov malo fajront, pokračovali sme v oprave. Keď sa dvere stále nezatvárali, utekali sme na prestávku. Asi ju skrátili, pretože koncert už bežal. Na toalete sme si umyli ruky a odbavili iné povinnosti. Cez červené dvere bolo tlmene počuť baladu o ukradnutom Grundigu. Keď to skončilo, na Lisztov koncert nás zasa pustili dnu. Aby sme nič nezmeškali, sadli sme si do prvého radu, pri majestátnej hudbe som zabudol na všetky problémy. Úvahy o živote zrazu prerušil veľký rachot, asi padol otvorený dekel na piano Petroff? Nebolo to tak, diváci začali z nepochopiteľných príčin tlieskať hneď po začiatku opusu. Pre istotu som sa k nim pripojil a čakal na pokračovanie koncertu. Keď však ľudia vstávali, pochopil som, že je koniec tohto nevšedného umeleckého zážitku, ktorý tak, ako všetko pekné, rýchlo preletel. Syn sa rehotal, že vraj som spal ako bernardýn po záchrannej akcii, ale dôkazy mu chýbali. Doma sme Bambíno zaparkovali tesne k Wartburgu, aby zlodeji nemali priestor pre nekalé činy. Týždne sme zháňali nový zámok, vlastne dva, lebo iba jeden nevymieňali. Bambíno zatiaľ trpezlivo čakalo, aj keď ho už Wartburg nestrážil. Kriminalita teda u nás nestúpala, aj keď manželka mala iný názor: „Kto by chcel takú kraksňu ukradnúť, bol by blázon.“ Pravé dvere a blatník nám prinášali aj šťastie - na Štedrý deň mi do nich nacúvla Embéčka. S vinníkom sme sa popriali šťastné Vianoce, v poisťovni napísali: „Dvere vymeniť, blatník opraviť“ a poštou som dostal 1200 korún. Bambíno jazdilo, dvere sa nedali zohnať, tak som ich vyklepal, diery zaepoxydoval a natrel na bielo. Bambíno sa stalo zdrojom našej obživy, veď môj plat na SAV bol asi 3000 korún. Žiaľ, do druhých dverí a blatníka už nikto nedrgol. Epoxyd mi pripomenul, že karoséria Bambína kvitla ako ruže. Raz ma zastavili príslušníci VB a kontrolovali vozidlo. Staval som sa im do cesty, aby nevideli ľavý blatník, v ktorom boli diery ako v ementáli. Príslušník si to všimol: „Toto je čo?“ a zapísal sa do slovenskej histórie, keď čižmou blatník prekopol. Niečo podobné som zažil iba počas mojej 760 dňovej VPS, keď opitý vojak prekopol bubon, takže zábava skončila (bola z toho mimoriadka, bažant dostal temer prokouša). Pri pohľade na kráter blatníka som sa kyslo zatváril, ale som bol ticho, pretože mi nefungovala ručná brzda, trúba, ľavý blinker a celé vybavenie bolo vo Wartburgu, nemohol som mať všetko duplované. Chvíľu som chcel deravý blatník oddrapiť, ako Laurel a Hardy, keď si vyrovnávali účty. Potom som si to rozmyslel a orgánovi som sľúbil, že blatník opravím. Po čase som ho zohnal za 150 korún, jeho privarenie k hrdzi stálo tisícku, Franci zafľakoval aj diery v podlahe. Na jednu však zabudol, ktorá, pretože tachometer nefungoval, slúžila na stanovenie rýchlosti. Podľa ubiehajúcej zeme pod nohami sa dala rýchlosť vypočítať zo vzorca E sa rovná emcénadruhú. Kolegovi na Trabante sa stalo horšie: počas jazdy sa preboril so sedadlom na betón, takže iskry lietali ako za lokomotívou, či kométou Mrkos. Umelá hmota z NDR na betóne iskrila! Nerobme z každej chybičky na aute paniku. Niektoré poruchy ako prišli, tak aj odídu, len treba počkať, kým sa zapučia. Keď nám koryto tieklo, neutekali sme hneď ku korytárovi, samé sa zapučalo. Aj keď je dnes korytárov veľa, škoda, že čas Bambín skončil. S kopou elektroniky je ťažkou trénovať prekonávanie problémov, ktorých je aj v kapitalizme veľa. Ale o tom - nabudúce!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?