Dnes je 20 rokov od vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska

Autor: Jozef Mikloško | 17.7.2012 o 13:11 | Karma článku: 9,60 | Prečítané:  1619x

Nepoznám národ, ktorý by nechcel byť zvrchovaný, suverénny a samostatný. Aj slovenský národ mal právo byť taký. K tomuto cieľu sa však dalo dospieť aj ináč, ako to bolo 17.7.1992 o 10 hod. v Slovenskej národnej rade. Tisíc rokov sme na tieto chvíle čakali a nakoniec z toho vládnuca moc HZDS, SNS a SDĽ urobila nevydarené šou. Odmietla hlasovanie ústavnou väčšinou 3/5 hlasov nutných na odsúhlasenie deklarácie, lebo si nevedeli spočítať, koľkí budú za. Bolo ich 113, čo je viac ako 11/15-tín. Neverili ani svojim, poistili sa s nadpolovičnou väčšinou v parlamente, v ktorom im prechádzalo všetko. Zrazu na zvrchovanosť nebolo treba ústavný zákon. Tým, čo zabudli, pripomeniem, ako to vtedy bolo.

Zvrchovanosť, ústava, referendum, samostatnosť a ... dlhá vojna, to bol scenár Balkánu v r. 1990-95. Len vo vojne v Bosne a Hercegovine bolo zabitých 279 tisíc ľudí a vyhnaných 2 milióny. Až Daytonská zmluva v r. 1995, príliš neskoro, zastavila kruté krviprelievanie. Česko a Slovensko, našťastie, z tohto scenára uskutočnilo iba tri kroky. Dva milióny podpisov v r. 1992 v prospech sľúbeného referenda za udržanie spoločného štátu sa, tiež našťastie, nerešpektovalo. Referendum by zamietlo vznik samostatných štátov a neplodné diskusie, možno aj s neústavným koncom, by dlho pokračovali. 15.7.1992 prišla od arcibiskupa Sokola v trnavskej diecéze na farské úrady inštrukcia pre kňazov s nadpisom Hodina zvrchovanosti: „V piatok 17.7.1992 po vyhlásení Deklarácie treba o 19 hod. zvoniť päť minút. Pri večernej omši alebo v nedeľu vezmite omšovú formulu Za vlasť a po modlitbe po prijímaní prečítajte tento list.“ (Mnohí farári v diecéze túto inštrukciu nerešpektovali.) 17.7.1992 bola v SNR odsúhlasená Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska. Proti bolo maďarské Spolužitie a KDH. KDH svoje dôvody, ktoré málokto počúval, často vysvetľovalo. Ich hlasovanie bolo principiálne, ale z hľadiska politického nesprávne, mali sa zdržať hlasovania. Deklarácia bola porušením platnej federálnej ústavy, čo mohlo hrať pri určovaní nástupníckeho štátu podstatnú úlohu. Republika, ktorá by prvá neústavne vystúpila zo zväzku, by automaticky nebola nástupnícka a stratila by medzinárodné výhody z nástupníctva (uznanie inými štátmi, platnosť medzinárodných zmlúv, majetkove vyrovnanie, atď.). Prezident Havel po schválení Deklarácie podal demisiu ako voľakedy Beneš, čo mu mnohí vyčítali, pretože kapitán opúšťa loď posledný. Deklarácia bola udička, na ktorú KDH skočila. Nič by sa nestalo, keby sa spolu s ústavou schválila po 25.11.1992, keď sa vo FZ veľmi tesne ústavne schválil zákon o zániku ČSFR. Premiér Mečiar 17.6.1992 v SNR hovoril temer so slzami v očiach o obrovskej úlohe Cirkvi pre svojbytnosť Slovákov. Poslanci HZDS predtým zablokovali zákon na ochranu života, aj vo FZ vrátenie komunistami ukradnutého majetku cirkvám. Arcibiskup Sokol na galérii SNR vstával a tlieskal, ako tí vpredu. Keby sa nad bývalými komunistami zjavila červená žiara, bola by tam „rudá zář nad Kladnem.“ Hlasovací rituál vymyslel exmarxista poslanec Miškovský. Predseda SNR Gašparovič 147 krát povedal: „Hlasovať bude pán poslanec X.“ Pán poslanec X (obyčajne) povedal: „Hlasujem za deklaráciu.“ Pán predseda mu poďakoval a konštatoval, že poslanec X hlasoval (obyčajne) za deklaráciu, 24 krát ďakoval tým „proti“ a 10 krát tým, čo sa zdržali. Pri speve „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja“, sa mi tentoraz slzy netlačili do očí. Vonku pod balkónom sa veľké ovácie nekonali, pár sto ľudí vyprodukovalo niekoľko „nech žije...“, zaznel piskot na adresu KDH po slovách premiéra, že „poslanci KDH požiadali o policajnú ochranu a preto ich nechajte v pokoji odísť do minulosti.“ Potom premiér povedal, že veľkým predelom bolo, keď katolícki a evanjelícki duchovní založili Maticu. Pretože katolícky biskup sa na balkón nedostavil a evanjelický ani galériu SNR, deklaráciu odovzdal J. Markušovi, doživotnému predsedovi Matice. TV prenos skončil, boli sme zvrchovaní, davy nejasali, aj keď necitlivosť, akou sa moc snažila zabrnkať na veľmi citlivú národnú strunu, bila do očí. Vyťahovať Slovákom srdcu blízku národnú kartu a v onom napätom čase nepovedať, čo bude, keď vatry dohoria, bolo nezodpovedné. Každý národ má právo raz vyletieť na vlastné krídla. Vždy som bol veľmi rád, že Slovensku sa to tiež podarilo. Cesta k samostatnosti však bola krivolaká, s ľuďmi, ktorí ju uskutočnili sa ťažko dalo postaviť do jedného šíku. Väčšina z nich mala oči zapálené pre vec národnú ale červené od hnevu, ústa plné národovectva a aj nadávok. 40 rokov boli za pecou, aj v KSS, zrazu využili poslednú šancu a „stali“ sa národovci v štýle Hlinku, Štúra, Bernoláka, Sládkoviča. Červenú farbu doplnili modrou a bielou, zabudnúc na Hlinkov výrok: „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?