Čo som sa naučil v škole?

Autor: Jozef Mikloško | 25.8.2012 o 15:05 | Karma článku: 12,79 | Prečítané:  1897x

Do škôl som chodil temer 20 rokov. S blížiacim sa 1.septembrom, na ktorý sa rodičia tešia viac ako deti, si spomeniem na to, čo ma v škole naučili. Som rád, že 8.septembra 2012 sa na Kalvárii v Nitre počas 9. Kalvárskych olympijských hier stovka kalvárskych trogárov zasa vráti k svojim koreňom, ku krásnej mladosti v prírode, ktorú sme prežili bez domácich úloh, ktoré sme nikdy nemali, pri futbale, chodení na ryby, klavír, nemčinu a mandolínu.

Konečne sa ten bod našiel.Konečne sa ten bod našiel.
Zo slovenčiny som si zapamätal, že „veta je napísaná, alebo vypovedaná myšlienka.“ Už to neplatí, roky som čítal a počul vety, v ktorých nebola žiadna myšlienka. Vybrané slová po „r“ boli vtedy rys, bryndzové halušky, ryba, rytier, koryto a ryť, nie riť. Tá nie je, asi z mravných dôvodov, ani doteraz vybraná do Pravidiel slovenského pravopisu. Na zemepise sme museli vedieť, že „Vrstva je doskovité teleso, jednotné svojim petrografickým zložením.“ Stále čakám, že sa ma na to niekto opýta. Buď to všetci vedia, alebo to nikoho nezaujíma. Keby sa mi to podarilo zabudnúť, uvoľnilo by sa mi v mozgu miesto pre dôležitejšie veci. Niekedy si na vrstvu dlho nespomeniem, keď si mi však toto doskovité teleso vybaví, viem, že je jednotné svojim petrografickým zložením. Na dejepise nás učili o Marxovi, Engelsovi, Leninovi, Stalinovi a Gottwaldovi. Mali večne žiť, ale umreli a nik si už na nich nespomenie. Hovorili nám aj o Tutmasovi III. a Tutanchámovi I. Odvtedy ťuťmasov a tam-ten-kameňov bolo toľko, že sa už nečíslujú. Keď na dverách bolo „Brano zavíra Samo“, spomenul som si na Samovu ríšu. Matematike a fyzike som nerozumel. Deťom vyriešim príklady typu: „Kedy trabant dohoní mercedesa?“ Keď sa nám pokazí žehlička, vysávač alebo mlynček na kávu, rozmontujem ich a opravujem, čo sa mi nepodarí a potom ich neviem zložiť. Keď to trvá dlho, manželka kúpi novú žehličku, máme ich sedem. Zapamätal som si, že „é sa rovná emcé na druhú“, všetko je relatívne. Teóriu relativity nám vysvetlili tak, že „ak ti niekto strčí nos do zadku, obaja máte nos v zadku, aj keď ty si na tom relatívne lepšie.“ Matematika ma živila 27 rokov, potom som ju zamenil za politiku. Chémia ma bavila, rok som ju učil. Keď som niekedy spal v ruskom hoteli, spomenul som si, že prášok DDT sa volá paraparadichlórdifenyltrichlórmetylmetán. Aj mole pokapú, keď si to prečítajú. Mole sa hubia aj naftalínovými guličkami, trafiť ich nimi nie je jednoduché. Keď vidím červenú zástavu alebo počujem o Čapajevovi, spomeniem si na dimetylglyoxín - Čugajevovo činidlo. Keď ho nalejete do skúmavky s niklom vznikne krvavočervená zrazenina. Aj toto som doteraz nepotreboval. Na mineralógii sme museli poznať mená minerálov. Učiteľ ukázal na kameň a skúšaný odrapotal názov. Pre učiteľa to bolo jednoduché, pretože na každom bolo nalepené, ako sa volá. Najprv si to prečítal, zakryl rukou a žiak mal uhádnuť, čo tam je napísané. Minerály nosil do triedy týždenník, raz poprelepoval v kabinete papiere s názvami, takže sádrovec sa stal vápencom, apatit žulou a kremeň rulou. Učiteľ veril nalepenému, keď na švindel prišiel, kľúče od kabinetu viac nikomu nedal. Na telocviku bola tiež samá nuda. Nástup, hlásenie, telocvičný postoj zaujať, pozor, pohov, kačacím pochodom vpred, cvičili sme spartakiádu. Keď sme si zabudli úbor, chrbty sme mali červené. Najlepšie bolo, keď sme na dvore hrali futbal a učiteľ čítal Šport. Futbal hrávam doteraz, aj pingpong, svetový rekord v skoku o žrdi nad 75 urobím za dva roky. Slovákom nik nerozumie a preto sa učia cudzie jazyky. Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Francúzi, Maďari a Američania sú iba raz človekom a nevadí im to. Nemčinu som sa začal učiť aspoň desaťkrát ale problém der, die, das nemám stále vyriešený. Keď ma Nemci počúvajú, usmievajú sa, nech oni skúsia hovoriť po slovensky Aj mne bude smiešne, keď budú hovoriť: to krava, tá somár, ten opica. Anglický som sa naučil ako tridsaťročný. Dovtedy, keď mi hovorili „hauarijú“, díval som sa ako teľa na nové vráta a odpovedal som, že som nemal žiadnu haváriu. Výslovnosť mám dobrú, keď poviem the, opľujem poslucháča. Černosi mi rozumejú, aj ja im, ale keď spustí Američan, tvárim sa že o.k., aj keď sorry, často je to k.o. Ruštinu ovládam, dlhé roky som sa ju učil a ako vedec používal. Keď som prvýkrát vystúpil na konferencii po ruský, predseda sekcie Rus vyslovil prekvapenie, že slovenčina, ktorou som vraj hovoril, je taká blízka ruštine. Mama, profesorka francúzštiny, nemala doma úspech. Niekedy navarila francúzske zemiaky, tata mal v špajzi francúzsky kľúč, dostávali sme ním francúzsku výchovu. Mnohé začiatky štúdií francúzštiny sme však končili na „frérežake, dormevú,...“ V tých časoch by mi nepomohlo, aj keby som vedel desať jazykov. Do zahraničia som sa dostal prvýkrát ako dvadsaťročný skokan o žrdi na druhú stranu Dunaja do Tatabánye. Keď sme autobusom prešli hranice, pripadal som si ako v Amerike. V čase, keď mi už maturantky hovorili „ruky bozkávam“ som sa začal učiť japonsky, zväčšovacím sklom som čítal hieroglyfy. Pomohlo mi to pri večeri s Japonským cisárom a jeho manželkou. Povedal som im niekoľko zdvorilých viet a pokúšal som sa ich učiť slovensky. Zdalo sa im, že slovenčina je ťažšia ako japončina, ale ja som tvrdil: „Nihongo wa muzukašii desu - japončina je ťažká“ a konverzácia skončila. Patrilo by sa niečo povedať aj o taliančine. Päť rokov s ňou som opísal v knihe Prísne tajné – Ako sme boli Taliani. V Ríme som pochopil, že v krvi Talianov koluje dedičný hormón kultúrnosti, úcta k deťom, mame, rodine, starším, k talentom a národu. Škoda, že v tomto zmysle nemožno Slovákom povedať: „Čo si Talian?“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?