Svetoznámy Slovák Štefan Zloch zomrel pred 20 rokmi

Autor: Jozef Mikloško | 9.11.2012 o 12:13 | Karma článku: 9,03 | Prečítané:  952x

Po roku 1968 som ako matematik dostal 10-mesačné humboldtove štipendium v Mníchove. Nemci ho predlžili na 2 roky, ale z domu ma stiahli. Často som tam býval s pátrom Zlochom, ktorý mi pri rozlúčke na stanici v Mníchove dal nejaké listy a balíčky pre ľudí doma. Na hraniciach mi spravili prísnu prehliadku, všetko našli, aj 40 náboženských kníh. Jedenásť rokov som sa potom nikde nedostal, ale to je už iná story. Páter Štefan Zloch bol spolužiakom mojej matky. Narodil sa 12.9.1910 v Ompitáli - Doľanoch. Vyštudoval v Mödlingu,  kde ho 24.8.1938 vysvätili za kňaza Spoločnosti Božieho Slova (SVD). Hneď odišiel do Číny, kde pôsobil u študentov a učil nemčinu na univerzite Fu-Jen v Pekingu. 25.júla 1951 ho čínski komunisti pre náboženstvo zavreli. 13 mesiacov ho väznili, aj v klietke, potom ho vypovedali z krajiny. Vrátil sa do Európy, ale hneď zasa odišiel ako misionár do Japonska. Jeho život je výborným námetom pre celovečerný film.

O. Štefan Zloch 2 roky pred smrťou na svadbe dcéryO. Štefan Zloch 2 roky pred smrťou na svadbe dcéry

 V Číne a Japonsku pracoval 20 rokov. Ovládal tamojšie reči, aj iné svetové jazyky. Prežil tam mor, z ktorého ho, podľa jeho slov, zachránili iba spomienky na chladné ompitálske studničky. Do mája 1992 pracoval v Mníchove ako riaditeľ afro-ázijského internátu, neskôr domova Paulinum pre východoeurópskych študentov. Študentov mal veľmi rád, ochotne im pomáhal, bez ohľadu na rasu, národnosť a náboženstvo. Vážil si a poznal mnohé náboženstvá. Bol vzorom optimizmu, veselosti, energie a schopnosti skĺbiť lásku k Slovensku s láskou ku všetkým. Záver života prežil v Charitnom domove v Beckove, kde náhla mozgová príhoda 8.11.1992 ukončila jeho 82 ročný život. Pred pohrebom som musel silno lobovať, aby ho dovolili pochovať doma, v rodnej dedine.

 

Po celý život strácal zrak, ku koncu bol slepý. Aj keď už temer nevidel, chodil sám po meste a cestoval vlakom a autom. Počas mojich vedeckých pobytov v Mníchove som mu miništroval, čítal listy a debatoval s ním. Za totality ho v Mníchove navštevovalo veľa Slovákov. Lacné ubytovanie sa u neho dalo zaplatiť aj slivovicou a makovníkmi. Keď bolo treba poskytol na prenocovanie aj svoju posteľ a on spal v kancelárii. Emigranti za ním stále chodili, pýtali peniaze, ubytovanie, lekára, školy. Keď mohol, pomáhal. Mrzelo ho, že chlapci zo Slovenska a z komunistických krajín sa chceli mať rýchlo dobre, bez adekvátne práce a vzdelania. Žili, ako hovoril, len biologicky, kúpili si staré auto, stále ho na dvore opravovali, neboli policajne prihlásení, pracovali načierno, nemali zdravotné poistenie. Západ mnohých mravne naštrbil, viacerí skončili zle.  

Najviac ho trápilo, že k nemu prichádzali chalani s malým citom pre náboženstvo a slovenskú otázku. Darmo ich zvolával na nedeľnú omšu v internáte, väčšinou neprišli. Prichádzali najmä vtedy, keď boli v núdzi, keď sa im začalo dariť, zmizli. K tejto črte mnohých emigrantov za totality sa pridával aj strach, pretože Štb všade posielalo svojich fízlov, takže na slovenských misiách a v krajanských organizáciách mávali informanta, ktorý mohol zariadiť, aby doma rodine nevydali doložku alebo na veľvyslanectve vízum.   

Páter Zloch bol Boží muž, spontánne sa rozhodujúci pre to, čo deň prinášal. Neraz som bol  svedkom jeho veľkorysosti a rozhodnosti. Som presvedčený, ak by ho v noci zobudili, že o 15 minút sa ide na Filipíny, zobral by starú aktovku a bol by išiel.

Bol vždy Slovákom, ale aj svetoobčanom. Keď sa spomenuli komunisti, slobodomurári, spoločná história s Maďarmi alebo s Čechmi, spomínal na krivdy minulosti. Keď však k nemu prišiel živý Čech, Maďar alebo komunista – u neho bývali aj akademici V. Plevza a V. Filkorn, vždy pre nich našiel ubytovanie a dobré slovo so slivovicou. Bol demokratom, nemal nepriateľov, nikdy sa neurazil. Jeho domov bol na Slovensku, ale aj tam, kde práve žil. Navrhol mi, že keď už nemôže byť Slovensko samostatné, aby sa Tschechoslowakei odteraz volalo Slowakotschechei. Mal nemecký pas, keď chodieval domov navštíviť rodinu, na hraniciach ho už čakali policajti a tajní, ktorí si od neho pýtali náboženské knihy pre svoje babky.

 

Často mi rozprával o svojom živote. Nabádal som ho, aby spomienky niekomu nadiktoval. Bol som rád, keď  v r. 1993 o ňom vyšla kniha Šen Fu (Nitra, SVD). 12.11.1992 ho pochovali k chladným ompitálskym studničkám. Ľúto mi bolo, že už viac nezačujem búchať vareškou na kastról, s ktorou márne pozýval študentov na nedeľnú omšu. Škoda, že k splneniu jeho veľkej túžby, k samostatnému Slovensku, mu chýbalo iba 54 dní.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?