Pamätáte sa na spisovateľa Ondreja Marušiaka?

Autor: Jozef Mikloško | 21.1.2014 o 11:20 | Karma článku: 10,46 | Prečítané:  848x

Bežal mečiarovsky rok 1996 a na členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov v marci som sa zoznámil so spisovateľom Ondrejom Marušiakom (narod. 14.2.1926, Hybe). Bol to smutný snem - amaterizmus vedenia, poklonkovanie premiérovi, osobné spory, alkohol a uznesenie, v ktorom bola hlavným bodom výzva na zníženie poštovného. Vonku sa spievalo „už nikdy žiaden svár", kvitli stromy,  vedúca úloha strany a útoky proti prezidentovi. S Ondrejom sme konštatovali, že za hranicou, kde sa „inžinieri ľudských duší" dostali, je už len priepasť.

Asi sme sa tam dohodli, pretože hneď 3.4.1996 sme sa v Klube spisovateľov znova stretli. Padli sme si do oka, zblížila nás láska k ruskej literatúre, najmä k A. Solženicynovi, K. Paustovskému, M. Gorkému a I. Erenburgovi. On bol skúsený literát, ja zajac s literárnou prvotinou, exmatematik a expolitik. Bol prekvapený, že mám z ruskej literatúry dosť prečítaného, diskutovali sme najmä o Solženicynovi a Paustovskom. Spomínali sme návštevy Peredelkina, chválil som sa, že som potajme v 70-rokoch navštívil Pasternakovu daču a jeho hrob pod jesenným lístím. On študoval ruštinu a literatúru na Černyševského univerzite v Saratove a na Lomonosovej univerzite v Moskve, v r. 1963-66 tam bol na ašpirantúre. Prekladal z ruštiny, napr. Osud človeka, A.M. Šolochova. S podnadpisom Život a dielo Alexandra Solženicyna mu vyšla v r. 2002 kniha Štvanec a útočník. Dal mi z nej ukážky s názvom Omrvinky. Jedna bola takáto:

„Po nástupišti pred spusteným oknom cez mreže dlho pozerala na nás, natlačených na hornom ležadle, stará roľníčka. V očiach mala odveký smútok, s ktorým pozerá náš ľud na „neborákov väzňov". Skúpe slzy jej stekali po tvári. Stála zhrbená, ako keby medzi nami bol jej syn. „Nesmieš pozerať, mamka!" vľúdne ju oslovil vojak z eskorty. Ani sa nepohla, vedľa stálo desaťročné dievča s bielymi mašľami. Nedetsky, sústredene, smútočne uprene pozeralo na nás. Zostaneme jej v očiach po celý život, pomyslel som si. Vlak sa  pohol, starká nás prežehnala, pomaly, dôstojne."

Pri našom poslednom stretnutí v r. 2000 bol Ondro Marušiak akýsi smutný. Pri rozlúčke mi dal svoju báseň, ktorú som mal uverejniť až po jeho smrti. Zomrel 17.9.2008, dozvedel som sa to omnoho neskôr. Nedávno som na blogu sľúbil, že toto svedectvo nájdem, nemyslel som, že to bude tak skoro.

Poprosenie

... milí pozostalí

keď príde čas planý

rozosejte ručne

môj popol pod oblé

vnady Kundrátova

poniže studničky

na dohľad Kriváňa

... záveti poslušní

umyte si ruky v šantivej

Hybici.

... a prvá jar príde

nie pre mňa na svete

rozkvitnú fialky

sihôtke v úloží

studničke

poniže...

 

1994, 1996

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?