Červené jabĺčko v oblôčku mám

Autor: Jozef Mikloško | 1.6.2015 o 12:42 | Karma článku: 5,08 | Prečítané:  1049x

Nedávno som počul pieseň Tečie voda, tečie, cez velecký majer v podaní malého čierneho sólistu a zboru jeho vrstovníkov vo francúzskej katedrále. Slovensko je gigantom ľudových piesní, každý región, dolina a dedina ich má stovky.

V nich je zakódovaná história a skúsenosti  ľudí, ich radosti a bolesti. Stále ma prekvapujú nové, svojou hudobnou aj poetickou krásou. Hudba je reč všetkých, láme bariéry medzi ľuďmi,  zjednocuje ich a ponúka nádej.

S priateľmi v PI-klube spievame „Zahučali hory, zahučali lesy“, niekedy aj „Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari“.  Pi-klub je stálica, ale aj kométa, ktorá sa objavuje v posledný štvrtok v mesiaci.  Spája nás staroba,  láska k literatúre, umeniu a vínu. Na májovom stretnutí sme sa lúčili s  „Tečie voda, tečie“, nie tak pekne, ako na https://www.youtube.com/watch?v=ZAGX2naotME  Zaspievame si aj „Sobotienka ide, čože ma je po nej“ a  „Zapadá slniečko za vysokú horu“. Na výjazdoch do Dolných Bojanovíc zaznieva  „Ej od Buchlova veter veje“,  „V  Hodoníne za vojáčka ma vzali“ a aj o nemožnej svokre „Zaspala nevesta v strážnickej doline“. Niekto mi tam minule dal CD, neviem, kde sa zapotrošilo, ale text prekrásnej piesni č. 17  viem: „Ja jsem zapoměla, co jsem ráda měla, mysli si šohajko, že jsem ti umřela“. Nevysvetľuje, čo sa stalo a kto bol na vine. Je však jasné, že to, čo sa stalo, sa už neodstane, cesty sa rozišli.  Tajomstvo  často umocňuje krásu ľudových piesní. Neviem prečo, ale celý život sa mi  páči  pieseň „Za tú horu, za vysokú, mám frajarku černookú“.   Asi je to pre tajomstvá, ktoré skrýva nebotyčná hora.

„Limbora, limbora, zelená limbora“, je tiež opradená tajomstvom tisícročných limb. Keď ju spieval syn Dano na koncerte v USA, ťažko bolo preložiť názov aj obsah. V Taliansku, na ambasáde, sa na recepcii zbor rozliezol po sále. Keď niekto začal „Na Kráľovej holi stojí strom zelený“, znelo to ako organ so všetkými pedálmi. Postaršia Talianka  mi povedala „Siete popolo meraviglioso“.

Laca Pudiša, starého operného speváka, rodáka z Bešeňovej, ktorý spieval aj s Benjamínom Giglim, som raz nahovoril, aby na recepcii zaspieval. Ostýchal sa, ale spustil Štefánikovu obľúbenú „Keby som bol vtáčkom, letel by som za les“ a aj „Zaleť, sokol, biely vták“. Všetci boli dojatí, onedlho maestrov hlas navždy stíchol.

Nádherná je aj „Šípová ružička sama kvitne v poli“, ktorú mal rád Andrej Hlinka. Pred jeho farou v Černovej sme v r.1991 spievali „Slniečko zapadá, od hôr sa odberá“, iba vtedy „národovci“ nevykrikovali.

V detstve nám mama spievavala „Koníček môj bystrý, vraný, preberajže nožičkami“. Smútili sme nad osudom mladých, ktorých na vojne dorúbali šabľami. Brat Marián sa rozcítil  pri „V slzách matička sedela“, lebo bol „útlym dievčatkom, ktorému zomrel tata“.  Mama mala rada senické „Až ja v tom hrobe budu spát, priď sa tam milá podívať“, a aj „Zelené hájové, bývali ste vždy moje“. Hrávam ich na ústnej harmonike, minule aj v  priamom rozhlasovom prenose. Brata Fera dojímala  „Kačička divoká letela z vysoka, šuhaj dobrý strelec, strelil jej do boka“, ako to mohol urobiť?

Počas 760 dňoch vojny (1961-3) sme pri pochode spievali „Slovenské mamičky, pekných synov máte“, „Vy stromečky okolo Rajčianky“ alebo „Na tú svatú Katarínu“.  Bol to nekonečná doba čakania na lepšie časy. Dobre sa pochodovalo aj na „Biela ruža rozkvitala, keď som ja k vám chodieval“, alebo na „Dolina dolina, aka si mi dlhá“, či „Dnes je sobota“, pokiaľ nás v nedeľu nečakala stráž.

V r. 1968 som chcel získať vedecké štipendium Alexandra von Humboldta v NSR. K tomu som potreboval súhlas nemeckého profesora, ktorý by ma vzal pod krídla. Prof. F.L. Bauer z Mníchova s tým súhlasil, keď na recepcii vo vinárne Elišky v Brne hrali „Kto má počernú galánku, ligotala sa hviezdička, anjel môj.“ Bol to kľúčový bod v mojom živote. V Mníchove som bol v r. 1970 10 mesiacov, týždeň pred uzavretím hraníc prišla aj manželka s deťmi (3 a 1). Nemci mi pobyt predlžili na 2 roky, ale doma nesúhlasili, takže 31.1.1971 sme sa mali vrátiť domov. 30.1. sme boli na filme Svedectvo, o krutom procese so Slánskym. Záver  bol z 21.8.1968, keď hluk ruských tankov znel na Václaváku v Prahe. Zrazu  všetko stíchlo a zaznela pieseň „Červené jabĺčko v oblôčku mám“. V tú noc na nás spadol smútok z budúcnosti, rozmýšľali sme, či sa vrátime domov. Na druhý deň nám na hraniciach objavili kufor náboženských kníh, 11 rokov nás nikde nepustili. Červené jabĺčko mi navždy bude pripomínať komunistickú totalitu, aj múdre rozhodnutie vrátiť sa domov.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?