Vycestovacia doložka, dolárový prísľub, colné prehlásenie

Autor: Jozef Mikloško | 9.7.2015 o 14:55 | (upravené 9.7.2015 o 15:13) Karma článku: 5,98 | Prečítané:  1070x

Tento víkend som bol na Európskej konferencii kresťanských seniorov vo Viedni. Ráno som sadol do auta, na Tivolligasse 73 som prednášal a diskutoval, v nedeľu som sa vrátil domov. Počas totality komunizmu to bolo celkom ináč.

Prvýkrát som sa dostal do Viedne v r. 1968 s Cestovnou kanceláriou mládeže - tri dni Budapešť, jeden Viedeň. V zime, v prvý deň predaja zájazdov, som od skorého rána stál v rade na Hviezdoslavovom námestí a v júli sme boli vo Viedne, niekoľkí sa nevrátili. V auguste som  prednášal na svetovom kongrese o počítačoch IFIP v Edinburgu. Domov som sa vrátil cez Paríž a Mníchov dva dni pred ruskou inváziou. 21 rokov sme potom, v „normalizácii“, zasa nežili svoje životy. Bolo svinstvo, že ani mladým nedovolili cestovať po svete.

Generál tajnej cirkvi Vladimír Jukl po invázii Rusov povedal: „Ak by neprišli, tvrdý kapitalizmus so všetkými pokušeniami  by u nás nastal už vtedy.“ Štvrťstoročie po revolúcii ukazuje pravdivosť týchto slov. Pokušenia slobody - najmä peniaze, moc a neviazaný sex, zničili, najmä morálne, mnoho životov. Napriek tomu nám demokracia priniesla možnosť voľby, vlastných rozhodnutí, zariadenia si života podľa svojich predstáv. Väčšina ľudí toho nebola schopná. Boli zvyknutý na systém, kde o všetkom rozhodovali komunisti a preto títo ľudia nevedeli, nechceli alebo nemohli si vziať svoj život do vlastných rúk a byť zodpovední za svoje činy. Riešenie problémov očakávali od štátu, od „geniálneho“ vodcu, ktorý všetko vyrieši. K tomu sa pridružila závisť, ktorá ničila vzťahy ľudí, ktorí radšej chceli zostať v klietke zoologickej záhrady, kde im dali bývanie a najesť.

Minulý víkend som teda bol vo Viedni. Už 25 rokov sa chystám, že si ju lepšie pozriem. Keby to bolo za komunistov, musel by som dlho zháňať vycestovaciu doložku, dolárový prísľub, odovzdať vojenskú knižku, vyplniť colné a devízové prehlásenie, cestovať do Prahy za vízami a absolvovať pohovor s fízlami. Pri ceste tam by som sa triasol na hraniciach. O nutných súhlasoch šéfov v práci, ZO KSS a ZV ROH, ani nehovorím. Stačilo udanie, zásah ŠTB či konflikt na hranici a vaša cesta skončila, bez toho, aby sa začala.

V r. 1986 som bol pozvaný prednášateľ na 4-dňový kongrese IFIP v Dubline. Vybavovanie cesty mi trvalo rok úsilia, písania žiadostí a stania v radoch. Občas som bitku s úradmi a ŠTB vyhral, bola to nerovná hra s nejasnými pravidlami, ku ktorej bolo treba veľa energie.

Po občasnom prechode hraníc na Západ som si zanôtil slávnostný pochod z Tanhäusera: Tatáátatatátáá titáátatatatatatátátáá... Zvíťazil som, odžubal eštbákov, policajtov a komunistov, chvíľu budem mať od nich pokoj. Pri prvej príležitosti za hranicami som si napísal odkazy, ktoré som sa predtým naučil naspamäť napr. pre kňaza Antona Hlinku.

Najmenej 15 rokov po revolúcii som sa nevedel pri prechode hraníc zbaviť nepokoja. Dávno tam už nikto nikoho nekontroloval, čudné pocity pretrvávali aj v Schengene. Veď pri prechode hraníc mohli vždy niečo nájsť: stačila „chyba“ v dokumentoch, zlé potvrdenie, hlásenie anonyma, podozrenie, že chcete zostať vonku, pár nezapísaných mariek, list pre niekoho, náboženský predmet a museli ste spraviť čelom vzad.

Cesty zo Západu naspäť boli horšie. Spravia mi osobnú prehliadku, nájdu niečo ukryté, vedia, s kým som sa stretal, sfotografovali ma s niekým? Po čase slobody v zahraničí už pri prvom stretnutí na hranici ste zacítili drzosť, spupnosť a zlobu komunistov. Pri prehliadke omakávali všetko, neraz boli veľmi blízko, chcelo sa mi kričať – horúco, horúco. Človek sa vonku postretal so všelikým, domov niesol rôzne odkazy, listy aj knihy, každá káva, čokoláda a kakao muselo byť zapísané. Vždy hrozili ponižujúce osobné prehliadky, filcovanie auta do poslednej nitky, výsluchy ľudmi, ktorí vám chceli zle!

Po r. 1968 začalo byť voľnejšie. Dostal som sa na 10 mesačný vedecký pobyt v Mníchove. Pri návrate v „normalizácii“ mi na hraniciach našli 32 náboženských kníh a 7 listov pre všelikoho. Po vyšetrovaní som sa 11 rokov na Západ nedostal.

Túto nedeľu, vracajúc sa z Viedne, sa so mnou lúčilo more veterných mlynov. Pripomenuli mi môj donkichotovský zápas počas totality, ktorý som predsa niekedy vyhral. Vlastnosti získané z týchto časov sa mi po revolúcii zišli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?