Tri Červené Čiapočky a dve staré mamy

Autor: Jozef Mikloško | 20.1.2009 o 12:49 | Karma článku: 9,96 | Prečítané:  1358x

Po vážnych blogoch sa v rámci PR budem venovať dráme. Nasledovná story, ktorú som prežil vo funkcii poľovníka, sa dostala aj do učebnice slovenčiny 5. triedy – jedná sa teda o klasiku. Som rád, že sa o nej dnes učí, tomu, kto to presadil a aj autorovi kresby Viktorovi Csibovi, som dlžný fľašku! Odporúčam, aby si blog prečítali aj gymnazisti, môže to byť aj maturitná otázka. Moja sestra Helena bola všestranný talent, mama ju naučila aj štrikovať. Rozhodla sa, že si upletie sveter, po každom riadku si merala, či jej pasuje. Keď to išlo pomaly, rozhodla sa, že z toho bude vesta, neskôr to zmenila na šál. Keď o mesiac to malo aj od šálu ďaleko, navrhol som jej, aby urobila muf na zips. Urazila sa, naštrikované vypárala a začala pliesť nový sveter. Keď sa to blížilo k mufu, všetko vypárala, lebo jej nevychádzali očká...

Mama raz navrhla, že nacvičí s deťmi divadlo s tombolou. Keď sa Helena dopočula, že na tombole možno vyhrať ceny, súhlasila. Pozvala kamarátky a dohodli sa, že budú hrať klasické dielo - Červenú Karkuľku (slovenčinári presadzujú Čiapočku). Hneď na prvom nácviku vznikli problémy. Helena pozvala za herečky štyri kamarátky, každá chcela hrať hlavnú úlohu. Mama rozhodla, že budú tri Čiapočky a dve staré mamy, tri nemôže mať nikto. Prvá Čiapočka bola Helena, druhá Želmíra a tretia Dana, staré mamy bola Magda a Marta. Tri Čiapočky išli s troma obedmi k dvom babkám a v lese stretli vlka. Aj kandidátov na vlka bolo päť, suseda Báš-nény, viedenská Maďarka, však rozhodla jednoznačne: „Vlk bude jedna, lebo jeho maska je velmi tašký robit.“ Po protekcii sa vlkom stal brat Marián, ktorý vyhlásil: „Takých Karkuliek a starých mám zjem aj desať!“ Keď bol v lese jeden vlk, stačil jeden poľovník a tým som sa stal ja. Ostatní hrali zajačikov, lištičky a kvetinky, keď sa dozvedeli, že každý vyhrá cenu, upokojili sa. Báš nény urobila šaty z krepového papiera, najmä vlk bol výborný, každý mu závidel. „Keď mi rozpárajú brucho a padnem do studne, vtedy mi nebudete závidieť!“ Pripomenul im svoj osud a všetci stíchli, lebo nikomu sa nechcelo ísť na operáciu. Divadelné skúšky prebiehali dobre, iba s miestom, kde mal vlk všetkých piatich zožrať, boli problémy. Nakoniec mama a Báš-nény urobili takto: na javisko dali stôl zo zelenou dekou – to bol les. Deka visela až na zem, takže toho, kto sedel pod stolom nebolo vidno. Keď sa vlk zúrivo vrhol na Čiapočky a staré mamy, mama zhasla svetlo a päť zožratých rýchlo zaliezlo pod stôl,kde čakali na vyslobodenie. Vlkovi zatiaľ Báš-nény pod sivý sveter napchala vankúš, aby bol tlstý. Pri páraní brucha, za ktoré som ja zodpovedal, sa malo postupovať opačne. Keď zhaslo svetlo, obete vyskočili z brucha, vlastne spod stola,a spľasnutý Marián si brucho, vlastne vankúš, schoval pod stôl. Na nácviku to išlo ako po masle. Vlk skákal na dievky ako divý, tie zdesene kvičali a pratali sa pod stôl a tam ticho čakali na poľovníka. Dobre mi padlo, že osloboditeľom som ja, a preto som netrpezlivo čakal na premiéru. Deň D konečne svitol, v izbe sa tlačilo veľa detí s rodičmi. Netrpezlivo čakali na vlka, o ktorom kolovali najlepšie chýry. Keď sa objavil a zavrčal, malé deti sa rozrevali. Keď zhaslo svetlo a bolo počuť, ako vlk žerie nevinné obete,nikto si už nebol istý životom. Deti kvičali a žiadali zapáliť svetlo, to však nebolo možné, pretože Báš-nény v rozčúlení potme nevedela trafiť vankúšom do Mariánovho brucha. Keď sa konečne rozsvietilo, všetci boli zožratí a aj keď mal vlk brucho nakrivo, nikto sa nesmial. Z rozprávky sa zrazu stal horor. Rodičia upokojovali detváky, vlk chrápal pred stolom a vtedy jedna z Čiapočiek –Želmíra, nevydržala pod stolom s nervami a zakričala: „Deti nebojte sa! Ja, Karkuľka, nie som vo vlkovom bruchu,ale schovaná pod stolom.“ Diváci onemeli šokovaní, že sa tajomstvo prezradilo. Báš-nény sa spamätala prvá: „Derekek, neboj, Karkuľka už kričuje z vlkovi bruho.“ Želmíre pod stolom sa nepáčilo, že zasa sa o nej nehovorí pravda, strhla zelenú deku a päť zožratých sa objavilo v plnom zdraví, učupených pod stolom. Deti a dospelí sa začali smiať a Marián,ktorého to prebralo z chrápania, sa nazúril a Želmíre vynadal: „Pokazila si celú hru, ty krava!“ Vytiahol vankúš spod svetra a začal ním Želmíru, ktorá vyliezla spod stola, mlátiť hlava-nehlava. Ostatné vlkove obete ju začali brániť, takže to vyzeralo, že ony zožerú vlka. Ja, poľovník – osloboditeľ som pochopil, že dnes si už nezahrám. Všetci sú bez môjho hrdinstva vyslobodení, vlk má prázdne brucho a k studni ho už nedostanem. Postavil som sa teda na stranu vlka a pomáhal mu v bitke proti babskej presile. Báš-nény sa chytala za vlasy a vykrikovala: „Jézuš Mária, mondijé, borzastó, nebiť sa už, te vaď gazember, fuj-tajfl!“ Keď sa situácia utíšila, Marián vstal spotený zo zeme a divákom povedal záverečné slovo: „Celé divadlo bolo na rťi, viac ho s babami nehráme!“ Mama sa na neho krivo pozrela, pochopila, že nechcel porušiť kódex blogera. Všetkých pozvala na vanilkový puding a na tombolu. Tak to našvindlovala, že každé dieťa vyhralo cenu, takže všetci boli spokojní. Celá historka je pravdivá, žijúci herci to môžu potvrdiť, mám ich mobily. Pre úplnosť treba povedať, že v piatackej knihe je vlkove predposledné vystúpenie trocha skrátené. Aj my neskôr, keď sme vystupovali napr. v kostole, sme miesto krava hovorili ťava, aj tak sa veriaci a neveriaci rehotali. Na dokreslenie Heleny, ktorá sa už druhýkrát na blog nedostane, prezradím, že bola tatovým miláčikom, všetko sa jej prepieklo, aj keď roztrhala jeho občiansky preukaz. Keď jej zvyšky zobrali, urazila sa. Pred jej narodením bratia vyhlásili, že lepší by bol živý koník, aj slúžka by nebola zlá. Ako malú sme ju vysypali s kočíkom dole schodmi, ani sa nezobudila. Protekčne ju zobrali na klavír, mama ich presvedčila, že je iná, ako bratia. Keď sa zistilo, že je taká istá, klavír skončil a Helena sa venovala spevu. Raz som chcel navštíviť miestnosť, kde aj kráľ chodí pešo. Bolo obsadené, zvnútra sa ozýval nežný sopránik:„Sedí sokol na javori, preberá si drobné perí...“ Zabúchal som na dvere: „Sokol odleť z javora, aj orlovi treba.“ Tak,to by bolo všetko,len aby to nečítalo na internete jej osem vnukov!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Môže sa ľahko stať, že českú vládu povedie Slovák

Dôvody, pre ktoré by väčšina Čechov mala závidieť Slovákom ich politiku. Preferencie potvrdzujú, že tretina ľudí si ešte nevybrala.

ŠPORT

Milióny na jeho plat? Výskumy ukázali, že Sagan sa oplatí

Tím Bora-Hansgrohe zhodnotila prvú sezónu v najvyššej lige, očakával viac.

KULTÚRA

Star Trek mával smiešne masky a triky. Na nových častiach sa však nešetrilo

Na Netflixe sú prvé epizódy po desiatich rokoch.


Už ste čítali?