V rozhodujúcom okamihu filmu JFK zaznelo: „Uvedomte si, že vo svojom živote už nebude nič dôležitejšieho, ako tento moment“. Pre mňa bol týmto momentom 17. november 1989. Bol som pri tom, bol to vrchol môjho života, stálo to za to, nezabudnem na tie chvíle, aj keby som chcel. Nad radostným davom žiarila aura a obor na hlinených nohách rachol do blata. Prečo to neskôr išlo vo všetkých postsocialistických krajinách zlým smerom, je iná otázka. Štrngot kľúčov mi vždy prinesie spomienky na zasnežené námestia a nadšenie „ponížených a urazených“, ktorí vyprevádzali na smetisko dejín komunizmus. Je to ako s prvou láskou, do ktorej ste sa zaľúbili pri hrabaní sena. Vôňa sena vám ju bude celý život pripomínať.Pred 15 rokmi som si prečítal na jeden dúšok výbornú knihu Jána Košúta: „Cez červený očistec“. Bola venovaná tým, „ktorí nám pomohli prežiť“, v sibírskych polárnych trestaneckých lágroch, v ktorých „likvidovali inteligenciu, nábožensky a triezvo zmýšľajúcich ľudí“. Autor sa po temer deviatich rokoch vrátil z večného chladu a hladu. Zdieľal osud 7 tisíc iných Slovákov, z ktorých tam 532 zomrelo a po vytúženom návrate domov, keď Stalin zomrel, boli zasa tu tvrdo prenasledovaní. 21.11.2012 dávala STV2 „Prežili sme Gulag“, otrasné rozprávanie piatich, dnes už starých ľudí, aj Jána Košúta, o nevinných, na sklonku vojny násilne odvlečených a nespravodlivo odsúdených.Vďaka Ústavu pamäti národa, ktorý pripomína najmä mladej generácii, ako to vtedy bolo. Pamätáte sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v r. 2009 zakázal kríže v talianskych školách? Išlo o pokus liberálnych a ateistických síl ukázať svoju „moc“. Taliani si nedali rozkazovať, vyskočili a ako už mnohokrát predtým, keď išlo o betlehemy, koledy, či Vianoce, vyhrali tento prehratý spor. Bolo trapné, že súd dal za pravdu občianke z cudziny pred tradíciou veľkého národa s kresťanskými koreňmi.7.7.1985 na púti vo Velehrade pred 250 tisícovým davom minister kultúry súdruh Klusák povedal: „Prišiel som sláviť pamiatku Metoděje“. Dav ho opravil: „Svätého!“ Keď povedal, že Cyril a Metod nám priniesli reč a písmo, ľudia kričali: “Vieru!“ Keď mládeži zdôrazňoval, že jej nič nechýba, kričali: „Sloboda, náboženská sloboda.“ Patróni Európy, sv. Cyril a sv. Metod sú svätí, nenosili na svojom rúchu červenú hviezdu ani polmesiac. Na Slovensku to vieme, aj v Ústave sa odvolávame na cyrilometodskú tradíciu, ale úradníci v Bruseli to nevedia. Židovsko-kresťanská kultúra zasa narazila na novopohanskú a Národná banka SR sa tlaku podvolila. Bitku sme prehrali, ale vojnu vyhráme. Ináč sa vrátime do totality, keď slávny obraz A. Savrasova: „Prileteli havrany“ nemohol byť v žiadnej sovietskej galérii, pretože vedľa briezky stál kostol s krížom.Lietadlova loď Slovenska - VSŽ Košice, sa od r. 1994 volá ináč. Straníckou privatizáciou Mečiarova vláda vtedy o päť minút dvanásť rozdala „rodinné striebro“, ušlo sa aj A. Rezešovi. Je to dobre známe, pripomínam, že divoká stranícka privatizácia mnohých podnikov, o majiteľoch ktorých sme sa ešte nedozvedeli, by tiež stála za parlamentnú reč. Vtedy sa položili základy nerovnosti medzi tými, ktorí získali bohatstvo bez práce a serióznymi podnikateľmi, ktorí ich už nikdy nedohonia. Aj o tom, ako je možné, že zahraničný investor, tentoraz z USA, keď sa nabažil výhod chudobnej krajiny, zdvihne kotvy a vydá sa na cestu do Pittsburgu, by bolo treba v NR SR hovoriť! Americká loď už narazila na ľadovec finančných špekulácií, aj keď na jej palube sa ešte tančí. V parlamente si opozícia ani po šiesty krát nevydobyla možnosť rozpravy na tému kolapsu súdov. Nepamätám, že by sa od revolúcii niečo také stalo. Minister T. Borec do toho padol ako Pilát do Kréda, ale súdy sú pohoršením a hanbou Slovenska. Parlament sa nimi musí vážne zaoberať, ak sa nechceme stať banánovou republikou. Sú republikou v republike, s imunitou, doživotnými funkciami a nepochopiteľnými rozhodnutiami, z ktorých cítiť korupciu. Cynický rozsudok o exprezidentovi Michalovi Kováčovi, ktorý má zaplatiť pokutu 3319 Euro a ospravedlniť sa za to, že mu „neznámy páchateľ“ teroristicky uniesol jeho syna, je vrcholom ľadovca, na ktorý narazil Titanik našej trpezlivosti. Sudcovia, ktorí tento rozsudok vyniesli, by nemali nosiť taláre – nie sme ovce ani barany, ktoré zožerú každé seno.
