reklama

Kým si po nás príde alebo Bucket list

Novým rokom skončil Európsky rok aktívneho starnutia. Prestali sme starnúť a začali sme byť občanmi, začal Európsky rok občianstva. Tak, či tak, ide to stále rýchlejšie. Minule som bol mladý a zrazu som starý. Nedávno som maturoval, promoval, športoval, bol som 760 dní na vojne. Potom nás na 21 rokov obsadili Rusi a, keď prišla revolúcia, mal som 50, stálo to za to. Tempo sa spomalilo, keď som sa stal seniorom, pánom svojho času. Písal a vydával som si knihy, ale nadránom 11.3.2012 som slobodu zasa stratil. Najlepší liek proti chorobám je dobrá nálada a nebrať všetko vážne. Keď si po nás príde, dúfam, že budem v teplákach. Tóno Srholec chce, aby som mu na pohrebe rečnil, aj veselo. Sľúbil, že prehovorí na mojom, uvidíme!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrázok blogu

Pamätáte si Jacka Nicholsona a Morgana Freemana, ktorí sa v „Kým si po nás príde“ zamýšľajú nad zmyslom života a lúčia sa s ním s úsmevom? „Smrť nie je zlá, je iba kus života ťažkého“, povedal Jíři Wolker pred svojou mladou smrťou. „Smrťou sa život nekončí, iba mení“, počúvame na pohreboch a v kostoloch. Neznie to zle, aj keď starnutie a umieranie nesie u niektorých aj akúsi krivdu nenaplneného života, v ktorom sa veľa nestihlo. Pripomína mi to Dina Buzattiho a knihu „Prišli z púšte“. Čítal som ju dávno, mladého dôstojníka s veľkými plánmi pošlú na pár mesiacov strážiť bezvýznamnú hranicu v púšti, kde sa roky nič nedeje. Zvykne si, zostane tam a čaká na príležitosť, že nepriateľ niečo začne a on bude hrdinom. Na sklonku života však pochopí, že márne čakal. Keď zomiera, začne sa konečne na hranici niečo diať. Stratený život? Tento pocit majú mnohí - 40 rokov za komunizmu sme nemohli, teraz môžeme, ale zavrie sa nad nami voda a nikomu nebudeme chýbať? Trinástou komnatou života je smrť, nikto na ňu nie je odborník. Aj ten, čo o nej veľa vie, keď sa objaví so svojimi tajomstvami, stíchne. Nie je to hra na guľky, je to prechod do tajomstva. Celý život by mal byť prípravou na toto stretnutie, denne vidíme, ako kazetové bomby padajú stále bližšie. Asi najlepšie by bolo ako u Eskimákov - rozlúčiť sa, odísť a už sa nevrátiť? Voči tým, čo odišli, cítime výčitky, že sme im niečo podstatné nepovedali, všeličo sme zanedbali. Je však už neskoro, nedá sa to napraviť. Vedomie, že potom už nič nie je, že ťa zahrabú ako psíka sa dá ťažko uniesť. Aký význam mali trápenia a obety? Hitler a mnohodetná mama z Oravy to budú mať po smrti rovnaké – to nesedí! Ľudia vraj žijú v svojich deťoch, vnukoch, v spomienkach, vo výsledkoch svojej práce. Znie to pekne, ale čo, keď aj posledný svedok odíde? Keď tvoje výsledky nezostali na papieri, v stavbe, v umení, kto si na teba po 100 rokoch spomenie? Iba cirkev v modlitbách už dve tisícročia myslí na tých, čo nás predišli do večných lovísk. Kto verí v Boha, má to v niečom ťažšie a v niečom ľahšie. Dodržiavanie Desatora nie je jednoduché, najmä keď mnohí žijú, zdá sa, spokojne, aj bez neho. Vo finále furiozo to však majú veriaci ľahšie, lebo vedia komu uverili, aj to, že idú do lepšieho. Pri lúčení však nemožno byť flegmatik. Otázky sa už nekladú, Biela Pani na všetky odpovie. To, čo včera malo hodnotu, je dnes nula. Keby sme tušili, ako to tam bude, chceli by sme to čo najskôr skúsiť. Určite však nakoniec všetko dobre skončí! Boh nemá rád ľahostajných ľudí, ani áno, ani nie, ani za, ani proti, ktorí sa nevedia zapáliť, nie sú zvedaví, všetko im je jedno. Takí nikdy nič nevymyslia, nezaujíma ich, čo sa ich netýka, sú konzumenti, nie producenti. Iné nepoznali, a teda netušia, čo stratili. Boh to pri stretnutí s nimi nebude mať ľahké. Niekedy sa nám zdá, že v našom živote často rozhodovali náhody, že pár našich rozhodnutí, ktoré sa nezdali dôležité, nás fatálne ovplyvnili: rodina, povolanie, partner, deti, priatelia, akceptovanie alebo odmietnutie šancí. Nepochopiteľná je iba smrť detí a ich utrpenie. Dá sa to prijať iba modlitbou, pod zorným uhlom večnosti. Keby som mal žiť na pustom ostrove vzal by som si tam tonu zápiskov, aj pár kníh, najmä Paustovského a Solženicyna. Nechýbali by ani CD-čká Mahlera, Dvořáka, Čajkovského a Beethovena, aj Brahmsa, Sibelia, Šostakoviča, Schuberta a Bocheriniho. Piesne Celentana, Jacksona, Vysockého a Okudžavu, aj ľudovky by nemali chýbať. Zobral by som si aj tepláky, Nový zákon, futbal, ruženec a počítač a u miestnych ľudožrútov by som požiadal o pripojenie k internetu, aby som mohol majlovať, blogovať a facebukovať. Čo by som ešte rád urobil? Voľakedy som držal slovenský rekord a bol majster Slovenska dorastu v skoku o žrdi. Svetové rekordy seniorov v tejto disciplíne sa evidujú do 65 rokov, napíšem závet a skočím sveťák po 75-ke! Rád by som sa ešte naučil hrať na harmonike, aj po francúzsky, zalietal si na rogale, rád by som videl polárnu žiaru a najradšej by som bol zašitý aspoň mesiac, pod voňavými lipami alebo jesennými briezkami. Konečne by som dopísal „Ako sme boli starí“. Snenie končí, budúci týždeň začína realita, Bucket list má 83 bodov.

Jozef Mikloško

Jozef Mikloško

Bloger 
  • Počet článkov:  286
  •  | 
  • Páči sa:  45x

Mám tri na štvrtú minus dva rokov (bŕŕŕ), 54-tí rok ženatý, štyri deti, dvanásť vnukov, troch pravnukov. Do r.1989 som bol vedec - matematik, potom politik, poslanec, prorektor, publicista, veľvyslanec v Taliansku (2000-2005), spisovateľ, závislák na FB. Od r. 2005 som dôchodca, vydavateľ najmä vlastných kníh (7), hudobno-dramatického CD-čka Ona, Ono a On, predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska. Pravidelne športujem, počúvam klasiku a rád sa smejem. Zabudol som, že od 11.3.2012 som sa stal poslancom NR SR a od 6.3.2016 som sa stal zasa slobodný človek, ktorému nedávno vyšla ôsma kniha: Ludia a doba -z môjho života (MarenčinPT). Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu