reklama

Rok 1968 ovplyvnil aj život Sacharova a Gorbačova

21.augusta 1968, v najtemnejšie ráno našej histórie, tu zrazu boli. Vierolomná „návšteva“ pol milióna vojakov, 6300 tankov, 2000 kanónov a 800 lietadiel. Brutálnou silou zastavili nebývalú snahu o spoločenskú zmenu silou myšlienok. Nasledovala tvrdá normalizácia pod vedením komunistickej strany. Stratili sme desiatky tisíce emigrantov, stálo nás to ďalších 21 rokov neslobody, pre mnohých najlepšie roky života. Rok 1968 priniesol nádej, že sa nám raz podarí uniknúť komunizmu, ale aj skúsenosť, že komunizmus je nezreformovateľné zlo. „Táto noc nebude krátka“, spieval vtedy Karel Kryl. Mal pravdu, temno trvalo 21 rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (31)

21.8.1968 na nám. SNP rečnil D. Tatarka, okolo hrmotali sovietske tanky. Zrazu spustili paľbu na vežu kostola Milosrdných, padol Ján Léger aj Dana Košanová. Nemožno zabudnúť na ľudskú statočnosť a solidaritu tých dní, na okamihy hrdinského správania sa národa. Dubček prvý preskočil tieň totality, umožnil priestor svetlu a napriek chybám a naivnej viere v chiméru socializmu s ľudskou tvárou, osem mesiacov náhlej slobody stálo za to. Bol som často prekvapený, keď mi vo svete na slová Pražská jar, odpovedali menom Dubčeka. Stalo sa mi to v Číne, vo Vietname, Japonsku aj v Kórey. Dubček sa stal mýtom, symbolom odporu proti ruskej totalite, neúspešného pokusu zreformovať nezreformovateľné, presadiť kvadratúru kruhu - socializmus s ľudskou tvárou. To, čo malo neľudskú tvár gulagov a netolerancie od r. 1917, u nás od r. 1948, nemohlo zrazu získať ľudskú tvár, humánnu, slobodnú, tolerantnú. Naši predkovia, najmä Česi, to pri nástupe komunizmu fatálne nezvládli. Keď dnes vidím staré žurnály, ako "pracujúci" nadšene tlieskali demagógom, hanbím sa ako pes.Dubček pochopil vývoj r. 1968, stal sa tolerantnejší, aj k veriacim. Sestričky, ktorým vtedy dovolil obnoviť rehole, sa dodnes voľajú dubčekovky. V Dubčekovej histórii však boli aj temné miesta, najmä jeho spoluzodpovednosť za nezákonnosti 50-tych a 60-tych rokov, a v r. 1968 podcenenie nebezpečenstva ruskej okupácii, neinformovanie kolegov o Brežnevových listoch, fatálne postoje, že sa nebudeme brániť, aj rýchla kapitulácia v Moskve, v ktorej zohral špinavú úlohu Gustáv Husák. Jeho manželka vtedy povedala, že vďaka nemu sa zabránilo vzniku tretej svetovej vojny. Andrej Sacharov sa vyznal štyri dni pred smrťou, 10.12.1989, že r. 1968 v Československu veľmi ovplyvnil jeho osud. Ožila v ňom nádej a snaha verejne sa aktivizovať. Aj M. Gorbačov, keď som s ním v marci 1994 robil v Kórey interview, povedal, že si Dubčeka ctil a vážil a že začiatok perestrojky a glasnosti bol v Československu v r. 1968. Ruské tanky však zahatili cestu, ktoré, žiaľ, neviedla nikam. Aj pre Dubčeka nastala normalizácia, v ktorej neurobil, ako iní, sebakritiku. Mnohí „hriešnici“ r. 1968 v predklone a plazením prosili KSČ o odpustenie. Ponížili sa a aj tak im to nepomohlo. Dubček vydržal byť sebou samým, ani neemigroval. Až do novembra 1988 bol odpísaný, vtedy mu jedna z najstarších univerzít v Európe, Univerzita v Bologni, udelila čestný doktorát. V prejave citoval sv. Františka z Assisi: „Bože, daj mi dosť pokory znášať veci, ktoré zmeniť nemôžem, dosť odvahy zmeniť tie, ktoré zmeniť môžem a dosť rozumu rozlíšiť jedny od druhých!“ Po r. 1989 som si ho vážil, mali sme v Prahe korektné vzťahy. Bol som s ním 2x v zahraničí, v Berlíne a Nardene, nevychádzal som z údivu, aký bol populárny. Mal politické ambície, vo VPN stál na čele vývoja. S ním sa zviezlo veľa komunistov, najmä osemašesťdesiatkárov, ktorí vývoj brzdili. Boli dlho odstavení, teraz zacítili šancu. Ich názor bol „návrat k obrodnému procesu“, nepochopili, že aj ich verzia socializmu už ležala na smetisku dejín. Pád komunizmu však neznamenal víťazstvo kapitalizmu. KSS a KSČ sa v porevolučnom nadšení mali zakázať, ale bolo treba aj zvažovať, čo dobrého z minulosti treba zachovať.Po revolúcii Dubček tiež robil chyby. Najmä Česi viedli proti nemu kampane, niekedy nechutné a nedôstojné. Je pravda, že jeho ambície boli privysoké, dlho nechápal, že nie on, ale Havel bude prezidentom. Najmä vo FZ Česi na neho vyskakovali, napr. 30.10.1991 ODS vystúpila s požiadavkou jeho odstúpenia. Havel mu nežičil, škandálom bolo, že Tigrid mu nedovolil 17.11.1991 rečniť na Václaváku (mne dovolil). Dubček to ťažko znášal, Slováci to pokladali za útok proti ním. Dubček sa vtedy, ako predseda FZ, obklopil exkolegami z r. 1968, ktorí vývoj nechápali. Bol slabý menežer, jeho kolektív mu v problémoch nepomáhal. Keď som napr. dojednal jeho dôležitý rozhovor s kórejským novinárom, ktorý kvôli tomu priletel zo Soulu, sekretariát FZ ignoroval dohodu a poslal Dubčeka autom na Slovensko. Československý pokus z r. 1968 bol pozoruhodný tým, že sa odohral nenásilne v súhre tých, čo vládli, s občanmi. Bola to snaha o moderný spôsob spoločenskej zmeny silou ideí a pozitívnych činov - tak by mali kráčať dejiny. Bolo paradoxom, že ľudia roku 1968, ktorí sa nedali znormalizovať, boli po prevrate v r. 1989 kritizovaní. Keď bola snaha ich rehabilitovať, zistilo sa, že mnohí z nich nemajú čisté ruky z 50 rokov. Tí komunisti, čo súhlasili s okupáciou, bezohľadne normalizovali, neskôr zasa vstúpili do strany a boli v nej až do revolúcie, neraz aj potom, vo vysokých politických funkciách. Dubčekova autonehoda bola podozrivá. Havaroval 1.9.1992, v deň neústavného schválenia slovenskej ústavy. Aj vyšetrovanie bolo divné. Jeho zdravotný stav sa zlepšoval a predsa náhle zomrel. Jeho talianski priatelia z Bologne opakovane žiadali o jeho prevoz do Talianska, nepovolili ho. Dubček mal po nehode svedčiť v Moskve o r. 1968. Keby žil, bol by slovenským prezidentom, zomrel 7.11.1992, na výročie VOSR, práve keď sa FZ hádalo o zániku ČSFR. Spory boli aj ohľadne jeho štátneho pohrebu, niektorí pražskí politici ho nechceli. Štátny pohreb si zaslúžil, nakoniec bol, s trpkosťou Slovákov, v Bratislave. 21.8.2005 som sa do Ríma vracal lietadlom z Paríža. Pred 37 rokmi nás v týchto okamihoch sovietske lietadlá a tanky vierolomne obsadili a nadlho nám priniesli pokrytectvo a pretvárku. Keď som to povedal mladému Američanovi, ktorý sedel vedľa mňa a dva roky v Ríme pracoval, ruská invázia mu nič nehovorila, nič o nej nikdy nepočul. Musíme preto, nielen na okrúhle výročia, najmä mladým pripomínať tieto smutné časy.

Jozef Mikloško

Jozef Mikloško

Bloger 
  • Počet článkov:  286
  •  | 
  • Páči sa:  45x

Mám tri na štvrtú minus dva rokov (bŕŕŕ), 54-tí rok ženatý, štyri deti, dvanásť vnukov, troch pravnukov. Do r.1989 som bol vedec - matematik, potom politik, poslanec, prorektor, publicista, veľvyslanec v Taliansku (2000-2005), spisovateľ, závislák na FB. Od r. 2005 som dôchodca, vydavateľ najmä vlastných kníh (7), hudobno-dramatického CD-čka Ona, Ono a On, predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska. Pravidelne športujem, počúvam klasiku a rád sa smejem. Zabudol som, že od 11.3.2012 som sa stal poslancom NR SR a od 6.3.2016 som sa stal zasa slobodný človek, ktorému nedávno vyšla ôsma kniha: Ludia a doba -z môjho života (MarenčinPT). Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu