reklama

Červené jabĺčko v oblôčku mám

Nedávno som počul pieseň Tečie voda, tečie, cez velecký majer v podaní malého čierneho sólistu a zboru jeho vrstovníkov vo francúzskej katedrále. Slovensko je gigantom ľudových piesní, každý región, dolina a dedina ich má stovky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

V nich je zakódovaná história a skúsenosti ľudí, ich radosti a bolesti. Stále ma prekvapujú nové, svojou hudobnou aj poetickou krásou. Hudba je reč všetkých, láme bariéry medzi ľuďmi, zjednocuje ich a ponúka nádej.

S priateľmi v PI-klube spievame „Zahučali hory, zahučali lesy“, niekedy aj „Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari“. Pi-klub je stálica, ale aj kométa, ktorá sa objavuje v posledný štvrtok v mesiaci. Spája nás staroba, láska k literatúre, umeniu a vínu. Na májovom stretnutí sme sa lúčili s „Tečie voda, tečie“, nie tak pekne, ako na https://www.youtube.com/watch?v=ZAGX2naotME Zaspievame si aj „Sobotienka ide, čože ma je po nej“ a „Zapadá slniečko za vysokú horu“. Na výjazdoch do Dolných Bojanovíc zaznieva „Ej od Buchlova veter veje“, „V Hodoníne za vojáčka ma vzali“ a aj o nemožnej svokre „Zaspala nevesta v strážnickej doline“. Niekto mi tam minule dal CD, neviem, kde sa zapotrošilo, ale text prekrásnej piesni č. 17 viem: „Ja jsem zapoměla, co jsem ráda měla, mysli si šohajko, že jsem ti umřela“. Nevysvetľuje, čo sa stalo a kto bol na vine. Je však jasné, že to, čo sa stalo, sa už neodstane, cesty sa rozišli. Tajomstvo často umocňuje krásu ľudových piesní. Neviem prečo, ale celý život sa mi páči pieseň „Za tú horu, za vysokú, mám frajarku černookú“. Asi je to pre tajomstvá, ktoré skrýva nebotyčná hora.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Limbora, limbora, zelená limbora“, je tiež opradená tajomstvom tisícročných limb. Keď ju spieval syn Dano na koncerte v USA, ťažko bolo preložiť názov aj obsah. V Taliansku, na ambasáde, sa na recepcii zbor rozliezol po sále. Keď niekto začal „Na Kráľovej holi stojí strom zelený“, znelo to ako organ so všetkými pedálmi. Postaršia Talianka mi povedala „Siete popolo meraviglioso“.

Laca Pudiša, starého operného speváka, rodáka z Bešeňovej, ktorý spieval aj s Benjamínom Giglim, som raz nahovoril, aby na recepcii zaspieval. Ostýchal sa, ale spustil Štefánikovu obľúbenú „Keby som bol vtáčkom, letel by som za les“ a aj „Zaleť, sokol, biely vták“. Všetci boli dojatí, onedlho maestrov hlas navždy stíchol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nádherná je aj „Šípová ružička sama kvitne v poli“, ktorú mal rád Andrej Hlinka. Pred jeho farou v Černovej sme v r.1991 spievali „Slniečko zapadá, od hôr sa odberá“, iba vtedy „národovci“ nevykrikovali.

V detstve nám mama spievavala „Koníček môj bystrý, vraný, preberajže nožičkami“. Smútili sme nad osudom mladých, ktorých na vojne dorúbali šabľami. Brat Marián sa rozcítil pri „V slzách matička sedela“, lebo bol „útlym dievčatkom, ktorému zomrel tata“. Mama mala rada senické „Až ja v tom hrobe budu spát, priď sa tam milá podívať“, a aj „Zelené hájové, bývali ste vždy moje“. Hrávam ich na ústnej harmonike, minule aj v priamom rozhlasovom prenose. Brata Fera dojímala „Kačička divoká letela z vysoka, šuhaj dobrý strelec, strelil jej do boka“, ako to mohol urobiť?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas 760 dňoch vojny (1961-3) sme pri pochode spievali „Slovenské mamičky, pekných synov máte“, „Vy stromečky okolo Rajčianky“ alebo „Na tú svatú Katarínu“. Bol to nekonečná doba čakania na lepšie časy. Dobre sa pochodovalo aj na „Biela ruža rozkvitala, keď som ja k vám chodieval“, alebo na „Dolina dolina, aka si mi dlhá“, či „Dnes je sobota“, pokiaľ nás v nedeľu nečakala stráž.

V r. 1968 som chcel získať vedecké štipendium Alexandra von Humboldta v NSR. K tomu som potreboval súhlas nemeckého profesora, ktorý by ma vzal pod krídla. Prof. F.L. Bauer z Mníchova s tým súhlasil, keď na recepcii vo vinárne Elišky v Brne hrali „Kto má počernú galánku, ligotala sa hviezdička, anjel môj.“ Bol to kľúčový bod v mojom živote. V Mníchove som bol v r. 1970 10 mesiacov, týždeň pred uzavretím hraníc prišla aj manželka s deťmi (3 a 1). Nemci mi pobyt predlžili na 2 roky, ale doma nesúhlasili, takže 31.1.1971 sme sa mali vrátiť domov. 30.1. sme boli na filme Svedectvo, o krutom procese so Slánskym. Záver bol z 21.8.1968, keď hluk ruských tankov znel na Václaváku v Prahe. Zrazu všetko stíchlo a zaznela pieseň „Červené jabĺčko v oblôčku mám“. V tú noc na nás spadol smútok z budúcnosti, rozmýšľali sme, či sa vrátime domov. Na druhý deň nám na hraniciach objavili kufor náboženských kníh, 11 rokov nás nikde nepustili. Červené jabĺčko mi navždy bude pripomínať komunistickú totalitu, aj múdre rozhodnutie vrátiť sa domov.

Jozef Mikloško

Jozef Mikloško

Bloger 
  • Počet článkov:  286
  •  | 
  • Páči sa:  45x

Mám tri na štvrtú minus dva rokov (bŕŕŕ), 54-tí rok ženatý, štyri deti, dvanásť vnukov, troch pravnukov. Do r.1989 som bol vedec - matematik, potom politik, poslanec, prorektor, publicista, veľvyslanec v Taliansku (2000-2005), spisovateľ, závislák na FB. Od r. 2005 som dôchodca, vydavateľ najmä vlastných kníh (7), hudobno-dramatického CD-čka Ona, Ono a On, predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska. Pravidelne športujem, počúvam klasiku a rád sa smejem. Zabudol som, že od 11.3.2012 som sa stal poslancom NR SR a od 6.3.2016 som sa stal zasa slobodný človek, ktorému nedávno vyšla ôsma kniha: Ludia a doba -z môjho života (MarenčinPT). Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu