V predvečer Svätvečera

Autor: Jozef Mikloško | 23.12.2016 o 23:25 | (upravené 28.12.2016 o 7:45) Karma článku: 8,35 | Prečítané:  182x

Sú slová, melódie a obrazy, vyvolávajúce myšlienky, ktoré zo srdca nemožno vyhodiť, aj keby ste chceli. Takým je pozdrav z Ríma s textom Večné mesto je vyzdobené a vysvietené, pripravuje sa na Vianoce. Ale aj iné veci elektrizujú:

Mimózy, rododendrony a bugenvílie, ktoré farbou a vôňou pripomínajú krásu, svetlo a teplo Talianska. 

Zväzok čistého papiera, alebo prázdny zošit zdôrazňuje možnosť náhleho nápadu, či osvietenia mysle, ktoré je nutné zapísať.

More s nikdy sa nekončiacimi vlnami, šumením kamienkov po márnom útoku vody, vyvoláva myšlienky trpezlivosti a neústupčivosti.

Potôčik, ktorý sa stráca v piesku, to je nevyužitý talent človeka – pre vlastnú pasivitu, okolnosťi, či neprajnosťou iných.

Jesenné chlady s vôňou padajúceho lístia, ktoré signalizujú konečnosť bytia a krásu prírody, ktorá tu bude aj po nás.

Pasáže z Paustovského, Solženicyna, Bunina a Prišvina, so spomienkami na časy, keď som ich čítal prvýkrát.

Obraz neznámeho maliara plný radosti alebo smútku, ktorý provokuje premýšľanie o jeho príčinách.

Narodenie dieťaťa, o ktorom nevieme, aký osud ho čaká. Radostný, smutný, tragický – zostane to dlho tajomstvom.

Tvár starého človeka, pripraveného byť osožný, ale aj odísť a byť užitočný inde.

Tajomstvo utrpenia a smrti detí, ktoré za nič nemôžu, ale odišli od nás nečakane a smutno.

Spomienka na veľkých umelcov, ktorých pochovali v spoločnom hrobe a po rokoch za ich diela platia milióny.  

Myšlienka, že umenie je schopnosť zachytiť krásu, pravdu a radosť, nie šíriť strach, pesimizmus a depresiu.

Mnohé diela klasickej hudby ale aj ľudové piesne, bez ktorých by bol život omnoho chudobnejší.  

Vzrušujú detaily, v ktorých je skrytá niť inšpirácií, asociácií a rozvíjania nečakaných príbehov.

Dojíma ma aj let divých husí, ktorý vidno iba zriedka. Nevieš odkiaľ a kam letia, pomaly a trpezlivo mávajú krídlami, nik sa neulieva, počúvajú vedúceho, veria mu a letia za ním. Ak niektorá zaostane,  zvoľnia, ale pokračujú, vrátiť sa nedá. Cieľ nepoznajú, iba ho tušia, letia proti víchru a dažďu.  

Aj my sme ťažko lietali 40 rokov, často v kruhu. Mnohí nedoleteli, rezignovali, zahynuli, vrátili sa vystrašení. Dnes tiež nie je náš let ľahký.

Buninova myšlienka sa nedá krajšie napísať: „V ďalekej rodnej zemi osamelá, navždy zabudnutá celým svetom, nech odpočíva v pokoji a nech je navždy požehnané jej prevzácne meno. Je to naozaj tá, ktorej lebka s prázdnymi očnými oblúkmi a jej vybielené kosti ležia dnes niekde tam na zarastenom cintoríne zapadlého ruského mesta na dne hrobu bez mena? Je to naozaj tá, ktorá ma kedysi kolísavala v náručí?“  

V predvečer Svätvečera si spomeňme na naše mamy.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

DOMOV

Kaliňák prečkáva Plavčana v zahraničí, dosiaľ šlo o jeho hlavu

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke.


Už ste čítali?