Helenu mi nedávno pripomenula jej dávna suseda, ktorá mi poslala v igelitovom vrecku rukopisy jej neuverejnených básní, tak, ako je to na titulnej fotografii. Sú pekné, aktuálne, treba sa k ním vrátiť. Žiaľ, fotografiu poetky som nezohnal.
Zomrela náhle, 23.9.2008, mala temer 80. Bola majsterkou verša a rýmov, najmä pre deti. Témami jej básní boli ženy, deti, ľudia na okraji spoločnosti, ochrana života, Rómovia. Na niektorých jej veršoch z r. 1997-8 je jej písmom napísané: „Vytvorené v čase mojej úplnej slepoty“. 8.8.1998 je tam poznámka: „Vytvorené v čase, keď som znova videla.“
Často odkladáme stretnutia s priateľmi a mrzí nás, keď náhle odídu. To bol aj môj prípad vo vzťahu k nej. Neraz sme sa stretli, dlho telefonovali. Keď zavolala, stolička bola nutná. Stretávali sme sa pri káve a jej cigaretke, na promóciách kníh, žiaľ, nie jej.
Keď v r. 2000 tragicky zahynul vnuk Miško, Helena napísala List z neba, ktorý som zaradil do knihy o ňom: „Je tu krásne, pokoj tíško, bozkáva vás šťastný Miško.“ Na svoju sestru Justínu bola Helena silno naviazaná. Vzorne sa o ňu starala, vyčerpávalo ju to, jej náhla smrť ju prekvapila a zaskočila.
Helena žila v svete romantickej a talentovanej poetky, vzdelanej osoby s noblesným chovaním. V septembri 2007 po mozgovej príhode sa tvárila, akoby sa nič nestalo. Písala ďalej, kula plány, prednášala, občas si dopriala pár „šlukov“.
Na podujatia chodila taxíkom. Aj 30. mája 2008 ju na konferencii o prenatálnej medicíne čakalo veľa ľudí. Mala veľký úspech, vydala svedectvo aj básňami o nenarodených deťoch.
Novinárka Andrea Eliášová, mi po jej smrti napísala: „Milovala život a chcela byť do posledných chvíľ užitočná.“
Helena žila osamelo vo svete, ktorý nemal pochopenie pre jej ducha, dielo a mentalitu. Priznala sa, že mu prestávala rozumieť. Písala do posledného dychu, jej básne boli plné aj náboženskej tematiky, písala poviedky o prenasledovaných za totality, aj listy politikom a biskupom, najmä pre nemravnosti v médiách.
Bola hlboko veriaca, venovala sa veľa veciam, iba vydávanie svojich zbierok zanedbávala. Trápilo ju, že pre ne nenašla vydavateľa. Prežila osud básnikov vo svete, ktorý sa tvári, že ich nepotrebuje.
V jednej jej básni stojí: „Prapríčina všetkých príčin, bez teba je človek ničím.“ Iná končí takto: „Alfa a Omega, padnúť nás nenechá!“